Adrian Gubčo 28.02.2020 14:33

Úlohy pre novú vládu: Čo potrebuje Hlavné mesto

V aktuálnom období tesne pred parlamentnými voľbami sa politické strany predháňajú vo volebných sľuboch a predstavujú rozsiahle programy s víziami, ako zmeniť Slovensko. Význam Bratislavy v rámci krajiny však znamená, že ak chce nová Vláda zlepšiť situáciu v štáte, bude musieť ušiť niektoré politiky aj v prospech Bratislavy. O aké kroky a úlohy ide?

Ešte na úvod by som chcel pripomenúť, že tak, ako som písal o úlohách pre primátora v roku 2018, tak aj v tomto prípade ide o príspevok, v ktorom v súlade s apolitickým prístupom tohto blogu odmietam vydávať akékoľvek odporúčania, koho voliť. Nebudem na tomto mieste hodnotiť programy politických strán ani komentovať slová kandidátov. Požiadavky, o ktorých píšem, platia univerzálne v súlade so snahou o skvalitnenie rozvoja Bratislavy.

Politické strany a budúca vláda by mali každopádne prihliadať na to, že v Bratislave síce oficiálne žije asi len necelých osem percent slovenskej populácie (neoficiálne asi 12%), zároveň sa ale v Bratislavskom kraji vyprodukuje okolo 28% slovenského HDP. To svedčí o obrovskej produktivite práce v metropole a fakte, že Bratislava je motorom rozvoja celej krajiny. Tento motor však nebeží hladko a stoja pred ním viaceré výzvy.

Bratislava totiž v širšom zmysle zaostáva za konkurentmi v stredeurópskom regióne v kvalite života a v inovačnom potenciáli. V rebríčku najinovatívnejších miest nás predbiehajú nielen Viedeň, Praha, Budapešť či Varšava, ale aj Graz, Krakov, Brno alebo Katovice. V praxi sa to odráža na úniku mozgov a talentu, ktorý uprednostní lepšie podmienky v zahraničí. Ľudský kapitál je najdôležitejšou ekonomickou hodnotou v súčasnej globálnej ekonomike.

Úlohy, o ktorých píšem, by mali zlepšiť možnosti Bratislavy v hľadaní správneho modelu rozvoja mesta vďaka lepšej finančnej stabilite, autonómii, kontrole nad kľúčovými prvkami dôležitými pre rast ľudského kapitálu, a širšími možnosťami pre zlepšenie pozície mesta v medzinárodnom kontexte. V ére globalizácie by bolo chybou vnímať Bratislavu ako mesto nezávislé od širšieho prostredia, pre úpsešnú budúcnosť mesta aj krajiny je tak potrebné zlepšovať pozíciu metropoly.

Na základe týchto predpokladov som určil niekoľko základných tém, ktoré sa týkajú legislatívy, financií, investičných projektov a skvalitňovania životného prostredia.

Postavenie Hlavného mesta

Bratislava je síce Hlavným mestom Slovenska s vlastným zákonom, v mnohých ohľadoch je však len jednou z tisícok obcí na Slovensku. Od ostatných obcí s výnimkou Košíc sa však odlišuje existenciou mestských častí, čo veľmi sťažuje výkon samosprávy. Existencia mestských častí totiž vedie k deleniu kompetencií, ktoré je nejasné, k neefektívnemu nakladaniu s obmedzenými financiami, ak sa dupľujú aktivity, a v politickej praxi často aj k bojom medzi Hlavným mestom a mestskou časťou.

Za pôvodnou ideou vzniku mestských častí z 90-tych rokov 20. storočia bola snaha o zlepšenie kontroly občanov nad svojim okolím a decentralizáciu verejnej správy v súlade s tzv. princípom subsidiarity, teda prenášania výkonu verejnej správy v podstate až na komunitnú úroveň. V tom čase išlo o dobrú myšlienku. Predpokladať však taký rozvoj telekomunikačných prostriedkov sa nedalo, čo medzičasom viedlo k potlačeniu výhod „blízkosti“ k miestnym obyvateľom.

Mestské časti dnes aj naďalej pretrvávajú a sú vo výkone správy mesta skôr komplikáciou. Príklad Trnavy ukazuje, čo je možné, pokiaľ má vedenie mesta kotrolu nad územím plne vo svojich rukách. V Bratislave mnohé myšlienky narážajú na problém s neochotou miestneho zastupiteľstva, problémy s vlastníctvom pozemkov či ich správou alebo nemožnosťou prekračovať úzko stanovené kompetencie. 

Cieľom zmien Zákona o Bratislave by tak malo byť zrušenie dnes už zbytočného inštitútu mestských častí. Bežná výčitka je, že tým mesto príde o lokálnu znalosť a množstvo ľudí príde o prácu, to však nemusí byť vôbec pravda; zrušenie mestských častí by bolo predovšetkým administratívnym opatrením, čo znamená, že doterajšie úrady (vrátane stavebných úradov) by fungovali skôr ako detašované pracoviská Magistrátu. Odstránené by boli skôr nepotrebné politické funkcie, čo by veľká strata rozhodne nebola.

Rozdelenie Bratislavy na mestské časti je dnes už problémom. Autor: Krumpi – Vlastné dielo, using OpenStreetMap data, CC BY-SA 4.0

Druhým aspektom je kontrola mesta nad územným rozvojom nielen v rámci administratívnych hraníc, ale aj v rámci celého metropolitného regiónu – teda dnešného Bratislavského a časti Trnavského kraja. Treba rozumieť, že Bratislava nie je len samostatné mesto, ale jadro širšieho regiónu, kde každodenne prebiehajú intenzívne väzby a mesto so zázemím sa vzájomne ovplyvňujú. Nemožnosť ovplyvniť napríklad rast suburbií je pre mesto potenciálne fatálna.

Dá sa namietnuť, že ako-tak túto úlohu supluje Bratislavský samosprávny kraj, ktorý má vlastný územný plán a dokáže tak niektoré veci regulovať. V praxi to však veľa nerieši, keďže opäť ide o inú úroveň samosprávy, ktorá môže mať iné záujmy ako ich má Magistrát, resp. Mesto Bratislava. Situácia tak má dvojaké riešenie.

Prvým z nich je vznik novej kategórie obcí – aglomerovaných obcí, ktoré sú naviazané na jadro aglomerácie. Odborníci na verejnú správu alebo sídelný rozvoj už dlhšie kritizujú absenciu tretej kategórie obcí, keďže dnešný systém – vidiecke a mestské obce – je nedostačujúci. Aglomerované obce by mali mať svoje územné plánovanie naviazané na územné plánovanie v jadrovom sídle, vďaka čomu by mohla byť regulovaná nielen prehnaná výstavba (často motivovaná len ekonomickými záujmami bez ohľadu na kvalitu života alebo životného prostredia), ale napríklad aj rozvoj potrebnej dopravnej či technickej infraštruktúry.

Druhým riešením, ktoré navyše súvisí s posilnením kompetencií Hlavného mesta a zlepšením jeho finančnej situácie, je udelenie štatútu kraja aj mestu Bratislava. Vďaka súčasnej situácii Hlavnému mestu unikajú obrovské prostriedky napríklad na dani z motorových vozidiel, ktoré by vedela spätne investovať do rozvoja dopravnej infraštruktúry v meste. Takisto tým metropola stráca kontrolu nad strednými školami, ktoré potrebujú výrazné investície, alebo zdravotníckymi zariadeniami. Školstvo a zdravotníctvo sú kľúčové elementy pri snahe o zlepšovanie kvality života.

S územným rozvojom a plánovaním súvisí ešte otázka stavebno-technických predpisov. Súčasná podoba noriem o insolácii (preslnení) alebo parkovaní vedie k devastácii mestského prostredia, keďže stavebníci nie sú schopní budovať optimálne mestské štruktúry – klasickú blokovú zástavbu – bez toho, aby časť domu nebola vždy orientovaná na sever. Takto vznikajú komerčne menej atraktívne apartmány. Snaha o maximalizáciu počtu bytov vedie ku vzniku hybridných tvarov domov, ale hlavne k rozvoľňovaniu a tvorbe sídliskových štruktúr.

Podobne sa na tomto „odmešťovaní“ podieľajú parkovacie normy, ktoré stanovujú vysoké minimálne počty parkovacích miest. Výstavbu parkovacích kapacít je však potrebné zaplatiť, čo sa odrazí na cene bytu aj architektúre domu. Tam, kde to je možné, vznikajú obrovské povrchové parkoviská alebo sa parkuje na prvom podlaží, inde vznikajú drahé podzemné garáže. Klienti sú nútení si miesta kupovať, čo je potom motiváciou pre využívanie auta.

Prax zo zahraničia ukazuje, že regulácia parkovania je najlacnejší spôsob, ako zlepšiť mestskú mobilitu. Dá sa to obrátením noriem, kedy sa stanovujú parkovacie maximá, nie minimá. U nás sú však možnosti Bratislavy zmeniť normy obmedzené.

Aj preto bola do pripravovaného nového Stavebného zákona (resp. Zákona o územnom plánovaní a Zákona o výstavbe) vložená pripomienka, aby si Bratislava mohla tvoriť vlastné stavebné predpisy – niečo, čo dobre funguje napríklad v Prahe. Ministerstvo dopravy však tejto pripomienke nevyhovelo. Nový Stavebný zákon bude každopádne témou už pre novú vládu, čo otvára priestor na tlak zo strany mesta, ale aj verejnosti, aby vláda umožnila pripomienku zapracovať a udeliť Bratislave (teoreticky aj Košiciam) možnosť nastaviť si pravidlá a podmienky pre stavebný rozvoj.

Kvôli svetlotechnickým normám nie je možné budovať klasické blokové mesto. Zdroj: Institut plánování a rozvoje Hlavního města Prahy

Financie

Hlavné mesto aktuálne narába s rozpočtom vo výške okolo 450 miliónov eur, do čoho treba zarátať aj vyše 60 miliónov eur z eurofondov. Na kapitálové výdaje, teda nové investičné projekty, ostáva asi sto miliónov eur, čo vyzerá ako veľká suma, pri veľkých infraštruktúrnych projektoch je to však málo. S pripočítaním rozpočtov mestských častí sa síce rozpočet zvyšuje na takmer 700 miliónov, oproti takej Viedni s rozpočtom na úrovni 16,25 miliárd eur pri zhruba štvornásobne väčšej populácii ostávame len chudobným príbuzným.

Výsledkom dlho trvajúceho nedostatku finančných prostriedkov je výrazný investičný dlh na infraštruktúre, stave verejného priestoru, vybavenosti či životnom prostredí v Hlavnom meste, ale aj horšie platové podmienky mnohých verejných zamestnancov. Už relatívne malý dar zo strany Vlády SR v roku 2019 vo výške 10 miliónov eur a o niečo zvýšené príjmy vďaka zvýšeniu dane z nehnuteľností, čo je ďalších 12 miliónov, umožňuje realizáciu desiatok projektov a zlepšení verejného priestoru. Ukazuje sa, ako akútne Bratislava potrebuje väčší rozpočet.

Na tento problém sa upozorňuje už dlho, pričom sa pripomína najmä deľba daní zo strany štátu. Kým u nás mestá a obce dostávajú asi štvrtinu daňových príjmov štátu, v Česku je to až tretina. Vďaka tomu má menšie Brno asi o sto miliónov eur vyšší rozpočet, pričom mesto je navyše kompaktnejšie, takže je možné prostriedky využiť efektívnejšie. Aj na Slovensku však mestá a obce vykonávajú veľmi výraznú časť verejných funkcií (školstvo, zdravotníctvo, miestna polícia, kultúra a i.), v Bratislave sa k tomu navyše pridávajú funkcie Hlavného mesta.

Odborníci, ktorí sa téme venujú, zdôrazňujú predovšetkým potrebu prerozdeľovania podielu na výnose z vybratej DPH a daniach z príjmu právnických osôb medzi obce, čo prospeje najmä mestám, ktoré sú atraktívne pre obchod a prácu. Druhým riešením je zmena prerozdeľovania výnosu z daní fyzických osôb, čo zase pomôže prekonať problém súvisiaci s príjmami založenými na trvalom pobyte  - v Bratislave totiž môže prebývať aj o vyše stotisíc viac obyvateľov, ako sú oficiálne čísla. Nakoniec, je tu možnosť priamej finančnej kompenzácie na plnenie úloh Hlavného mesta v podobe rozpočtovej kapitoly pre Bratislavu.

Pomoc Vlády SR z jesene 2019 by mohla byť vnímaná ako prvý takýto krok, hoci 15 miliónov eur, ktoré mesto a mestské časti dostali, je zúfalo málo pri existujúcom investičnom dlhu. Do budúcna bude potrebné tieto prostriedky navyšovať a dostať sa napríklad na úroveň Prahy, ktorá od štátu dostáva na plnenie svojich úloh okolo 42 miliónov eur ročne. 

Podpora investičných projektov

Jedným z negatívnych dôsledkov absencie väčšieho objemu peňazí v rozpočte Hlavného mesta je aj neschopnosť realizovať väčšie rozvojové projekty bez podpory štátu. To je však len jedna stránka problému, druhou sú projekty, ktoré sú tak či tak v kompetencii štátu a zatiaľ sa z rozličných dôvodov nerealizovali. Nakoniec, problematická je prioritizácia kľúčových zámerov a ich koncepčnejšia príprava a financovanie tak, aby neboli ad-hoc podporované projekty, ktorých prínos je otázny.

Hlavné mesto si už každopádne buduje odborné kapacity na to, aby vedelo určiť, ktoré sú najpotrebnejšie zámery z hľadiska jeho budúcnosti – resp. minimálne vytvára podmienky pre hľadanie týchto zámerov. Tou novinkou je Metropolitný inštitút Bratislavy, ktorý už v dohľadnej dobe spustí tvorbu nového Strategického plánu, resp. nového Plánu hospodárskeho a sociálneho rozvoja (PHSR) s výhľadom do roku 2030, v ktorom sa na základe odborných analýz a širokých debát určia hlavné rozvojové priority. Dá sa predpokladať, že súčasťou toho budú aj konkrétne investičné akcie, ktoré bude potrebné pre dosiahnutie cieľov zrealizovať.

Silnou stránkou výstupov MIBu má byť nespochybniteľná odbornosť ich tvorcov, ktorá by mala presvedčiť aj najsilnejších kritikov. Kľúčový prijímateľ – štát – však musí mať taktiež kapacitu na to, aby dokázal tieto výstupy spracovať, resp. sám koordinovať svoje rozvojové stratégie so záujmami Bratislavy. Preto by možno stálo za zváženie, aby aj na strane štátu existoval útvar podobný Metropolitnému inštitútu, ktorý by prioritizoval verejné investičné akcie so špeciálnym prihliadnutím na Hlavné mesto.

Keď prejdeme od systémových otázok ku konkrétnym projektom, definovať možno niekoľko okruhov zámerov, na ktoré sa potrebuje Bratislava sústrediť a bez finančnej pomoci štátu to nezvládne. Ide predovšetkým o projekty v oblasti infraštruktúry, výstavbe kultúrnych a reprezentačných zariadení a rozvoja inovačného potenciálu. V neposlednom rade musí mesto získať aj ďaleko masívnejšiu podporu v oblasti vytvárania dostupného bývania.

V prípade prvého okruhu, niektoré z akútnych problémov a zámerov sú už dlho známe časť z nich je už rozbehnutá: ide o diaľnicu D4 a rýchlostnú cestu R7, ktoré treba už v danej fáze výstavby dokončiť, a pokračovať v intenzívnej príprave pokračovania úseku Rača – Stupava. V oblasti cestnej infraštruktúry však toho Bratislava potrebuje viac: potrebné je vybudovať tzv. obchvat Vrakune, teda spojnicu Galvaniho ulice s diaľnicou D4, čím zároveň vznikne napojenie uvažovaného predĺženia rýchlostnej cesty R1 až do Bratislavy, a v pokračovaní Galvaniho vybudovať spojnicu s Račianskou ulicou. Asi najdôležitejšou investíciou je však Severná tangenta, spojnica Pionierskej a Pražskej ulice, čím by sa konečne vytvoril hlavný vnútromestský okruh a ukľudnila doprava na Šancovej ulici.

Ešte väčší rozsah by mali mať investície do železničnej infraštruktúry, najmä v podobe tzv. modernizácie železničného uzla, čo zahŕňa masívne investície do skvalitnenia tratí na území Bratislavy, ako aj úpravy a výstavbu viacerých staníc. Tieto stanice, nazývané terminály integrovanej prepravy (TIOPy) sú kľúčom pre zlepšenie úrovne verejnej dopravy, preto by mali byť najvýraznejšou prioritou. Spomedzi nich treba zdôrazniť výstavbu terminálov v Ružinove a Boroch. Pri druhom menovanom projekte je zároveň potrebné vybudovať trojkoľajnú trať, keďže už dnes je trať kapacitne na hrane a blokovanie vlakov v TIOPe je neprípustné.

V prípade staníc je samozrejmou témou rekonštrukcia Hlavnej stanice a otázka stanice Filiálka. Pri prvej z nich je nateraz už zrejmé, že súčasná poloha Hlavnej stanice je definitívna, napriek určitým obmedzeniam – polohe v oblúku, krátkym a úzkym nástupištiam a faktu, že cez priestor stanice prechádzajú aj nákladné vlaky. Hlavné mesto žiada riešenie stanice a predstaničného priestoru vo forme súťaže, čo je legitímna požiadavka, a štát, resp. ŽSR, by ju mal akceptovať. Nová Hlavná stanica by sa nemala obávať ani kreatívnych riešení, ktoré budú zahŕňať aj totálnu modernizáciu tunela severozápadne od stanice, ktorý je už nevyhovujúci.

Filiálka by v dohľadnej dobe mala ostať riešená len vo forme priestorovej rezervy. Jej existencia v podobe hlavovej stanice bratislavskej doprave nijako nepomôže, budúcnosť má len ako zastávka na trati prepájajúcej mesto a jeho nové centrum s Petržalkou, čo je však tak finančne náročný projekt, že republika si ho nemôže môcť dovoliť ešte aspoň dve desaťročia.

Jedna z alternatív riešenia tzv. Železničného uzla Bratislava počíta s vybudovaním TIOPov, ale aj stanice na Filiálke. Zdroj: ŽSR

V oblasti kultúrnej infraštruktúry a reprezentačných stavieb má Bratislava dlhodobo obrovské resty. Dnes sa realizuje rekonštrukcia Slovenskej národnej galérie a Bratislavského hradu, čo sú veľmi dôležité projekty, ktoré treba naďalej rozvíjať. Mimoriadne dobre navrhnutá nová SNG sa môže stať kultúrnym symbolom Bratislavy, kým Bratislavský hrad je symbolom celej krajiny. Nateraz sa zdá, že v prípade SNG bude potreba investícii do ďalšieho rozvíjania na nejakú dobu zažehnaná a príslušný rezort by sa mal zamerať skôr na kúpu akvizícií, pri Bratislavskom hrade treba zrealizovať veľkú investíciu do vybavenia interiérov.

Okrem týchto projektov sa však otvára séria uvažovaných zámerov, ktoré sú už dlho potrebné. Sem patrí najmä rekonštrukcia kaštieľa v Rusovciach pre reprezentačné účely Slovenskej republiky, rekonštrukcia starej budovy Slovenského národného divadla, obnova Prírodovedného múzea na Vajanského nábreží (Slovenského národného múzea) či rekonštrukcia (podľa môjho názoru ideálne asanácia a výstavba nového) Najvyššieho súdu SR, ďalej však aj obnova veľkého počtu objektov v štátnej správe.

Nad rámec týchto investícii ostávajú nové projekty tzv. špičkovej vybavenosti s výraznými sekundárnymi prínosmi. Sem patrí najmä podpora vzniku veľkého kongresového centra, reprezentatívnej technickej knižnice alebo technického múzea. Postup sa zaznamenal v prípade prvého projektu, kde by bolo ideálne hľadať spoločný postup so súkromnými investormi, ktorí by mohli mať o spoluprácu záujem – napríklad v prípade prestavby Istropolisu.

Postupujúca rekonštrukcia Slovenskej národnej galérie je jedným z najdôležitešjích projektov v Bratislave. Potrebných ich však je viac. 

Tretím okruhom pojektov je podpora inovačného potenciálu mesta, ktoré je dnes vedeckým centrom krajiny, napriek tomu však stráca v porovnaní s blízkymi metropolami – nielen Viedňou, ktorá patrí k európskym (a teda aj svetovým) lídrom v kvalite niektorých svojich univerzít, ale hlavne Brnom, ktorého Masarykova univerzita v niektorých prípadoch nepresahuje kvalitu Univerzity Komenského, napriek tomu je medzi slovenskými študentami extrémne populárna.

Dané to je predovšetkým radikálne lepšími podmienkami pre štúdium aj vďaka modernému kampusu, pre ktorého výstavbu univerzita využila európske zdroje. Potenciál pre to bol aj v Bratislave, tejto téme však nebola venovaná priorita. Výsledkom sú určité projekty v Mlynskej doline (Vedecký park UK) a v rámci pracovísk STU, len to však nestačí.

Okrem modernizácie existujúcich budov je potrebná aj výstavba nových pracovísk, vedeckých parkov, laboratórií, inkubátorov, co-workingových centier a kvalitných ubytovacích kapacít pre hosťujúcich expertov a študentov. Mlynská dolina so svojou koncentráciou fakúlt UK, STU, SAV, ako prítomnosťou tisícok študentov, vedcov a pracovníkov v IT firmách (ku ktorým sa čoskoro zaradí ESET so svojim rozvojovým centrom v novej centrále) predstavuje ohromujúci potenciál, ktorý môže byť základom ekonomiky krajiny v tomto storočí. Celá lokalita by mala byť vymedzená ako špeciálna ekonomická zóna a mala by disponovať konkrétnou rozvojou víziou, aby dokázala tento potenciál využiť.

K inovačným zariadeniam, ktoré Bratislava potrebuje, zaraďujem v konečnom dôsledku aj nemocnice a zdravotnícke zariadenia. Kľúčová investícia je chronicky známa: nemocnica Rázsochy musí byť vybudovaná aj napriek prítomnosti novej nemocnice v Boroch. Malo by ísť o koncovú nemocnicu špičkového štandardu, vybudovanú po architektonickej súťaži, zároveň však aj kapacitami pre výskum a vzdelávanie nových generácií zdravotníckeho personálu. Ostatné nemocnice potrebujú radikálne modernizácie.

Výstavba výskumných a zdravotníckych zariadení nemôže ostať len v rukách súkromného sektora. Zdroj: Svet zdravia

Celková cena za tieto vymenované zámery sa pohybuje rádovo v miliardách eur. To môže vyvolávať otázku, prečo by mesto, kde sa koncentruje asi len desatina obyvateľstva Slovenska, malo dostať také prostriedky. Tu však treba pripomenúť, že spoločenský a ekonomický vývoj smeruje k tomu, že tento podiel bude rásť – alebo minimálne bude tlak na to, aby rástol.

Bratislava ostane nespochybniteľným ekonomickým jadrom Slovenska aj v budúcnosti a prihliadnuc na globálne trendy, túto svoju úlohu bude časom posilňovať: s rastom ekonomiky aj komplexity spoločnosti totiž rastie význam kľúčových metropol. Na planetárnej úrovni možno pozorovať taký obrovský vplyv New Yorku, Londýna a Tokia, teda top svetovej trojky globálnych miest, že sa čoraz otvorenejšie hovorí o budúcnosti bez štátov, ale s mestami, ktoré sú už významnejšie ako krajiny, v ktorých sa nachádzajú (nepochybne prípad Londýna, v strednej Európe Rakúska, Maďarska aj Česka).

Vďaka tomuto významu ostane Bratislava kľúčovým migračným centrom pre obyvateľov nielen zo Slovenska, ale aj zo zahraničia (napríklad z Ukrajiny či Balkánu), v súčasnosti však na tento trend nedokáže odpovedať. Hlavné mesto len pomaly spúšťa projekty výstavby nájomných bytov, ktoré majú byť riešením nízkej dostupnosti bývania, dve tisícky bytov v priebehu piatich rokov však situáciu nijako nezmenia. Odhady o potrebe nového bývania sa pohybujú v počtoch od 40-tisíc do vyše 100-tisíc bytov.

Pri súčasnom tempe výstavby (aj s využitím súkromného kapitálu) to je práca na 20-50 rokov, čo je nemysliteľné. Ak má Bratislava a Slovensko zachytiť momentum, udržať kvalifikovaných ľudí na Slovensku a byť konkurencieschopnou súčasťou európskej ekonomiky, bude musieť aktívne podporovať politiku urbanizácie, a to v regiónoch s najvyšším potenciálom pre tvorbu pracovných miest. Za tie možno považovať Košice, Považie, Nitru, Trnavu a predovšetkým Bratislavu.

Budúca vláda sa bude musieť k tomu skôr či neskôr vyjadriť. Urbanizácia a predovšetkým rozvoj Bratislavy je najracionálnejšou ekonomickou politikou štátu, hlavné mesto tak bude musieť rásť. Pri stotisíc bytoch možno hovoriť o prírastku do štvrťmilióna obyvateľov, čo by pri započítaní zázemia znamenalo približne milión obyvateľov v metropolitnom regióne a v kombinácii s relatívne blízkymi aglomeráciami s rastúcou mierou vzájomných väzieb takmer jeden a pol milióna obyvateľov. A to už oprávňuje k veľkým investíciám.

Životné prostredie

Bariérou k intenzívnejšiemu rozvoju Bratislavy je však do veľkej miery katastrofálna kvalita životného prostredia, ktorá sa postupne zhoršuje. Hlavné mesto má priestorové rezervy pre vybudovanie štvrtí pre štvrťmilióna obyvateľov bez potreby väčšieho rastu do krajiny, dnes sú však do veľkej miery nevyužiteľné. Ide brownfieldy s obrovskými environmentálnymi záťažami.

Týchto záťaží je niekoľko. Asi najznámejšia je skládka Chemického závodu Juraja Dimitrova (CHZJD) vo Vrakuni, mimoriadne problematické sú však aj ďalšie zdroje znečistenia: priestor po bývalej rafinérii Apollo, kde dnes rastie nové centrum Bratislavy, chemická skládka na Žabom majeri, areál Slovnaftu, Istrochemu a ďalšie. Ich spoločným znakom je extrémna finančná náročnosť prípadnej sanácie, no zároveň strategický význam takýchto zásahov.

Príkladom je skládka vo Vrakuni, kde sa podarilo po dlhých debatách pristúpiť k projektu „sanácie“, avšak len v podobe vybudovania tesniacich stien, aby sa znečistenie ďalej nešírilo. To vyjde na 30 miliónov eur, podľa expertov však predstavuje len dočasné riešenie. Bez ďalšieho zásahu by viedlo k rastu koncentrácie znečistenia, čo by v prípade havárie spôsobilo katastrofálna následky a úplne otrávilo zdroje pitnej vody. Definitívne riešenie však bude stáť okolo 150 miliónov eur.

Je zrejmé, že na takéto zásahy Hlavné mesto nikdy nebude mať prostriedky. Sanácia oblasti rafinérie Apollo by si taktiež vyžiadala desiatky miliónov, ale aj uzavretie niektorých z najvýznamnejších komunikácií v meste. Prípadné čistenie areálu Istrochemu by vyšlo na stámilióny, do čoho sa súkromnému majiteľovi, spoločnosti Agrofert, z logických príčin nechce, keďže z komerčného hľadiska sa tieto prostriedky nevrátia.

To isté platí o Slovnafte, z ktorého rozsiahleho areálu je dnes využívaná len menšia časť. Poloha rafinérie na Žitnom ostrove je problematická a už dlho sa hovorí o možnosti vymiestnenia. Minimálne debata v tomto smere by sa mala rozvinúť v čo najskoršom čase, aj keď je zrejmé, že by opäť išlo o enormnú položku.

Napriek tomu je potrebné finančné zdroje nájsť. Oblasť Istrochemu je najväčší súvislý brownfield v Bratislave a už v celkom blízkej budúcnosti s postupným zastavovaním území vo vnútornom meste smer rozvoja mesta, kým Slovnaft má výhodnú polohu naproti Pálenisku, kam sa začína mest v poslednej dobe rozrastať. Práve do týchto území možno umiestniť desiatky až státisíce ľudí, a to bez toho, aby boli následky na krajine tak katastrofálne.

Šírenie starých záťaží naprieč Bratislavou a smerujúce na Žitný ostrov, kde ohrozuje vodné zdroje. Zdroj: OZ Za našu vodu via Denník N

Dnes sa totiž, aj kvôli absencii odstraňovania záťaží a teda absencii priestoru pre výstavbu, z krajiny ukrajuje. V kombinácii s nepripraveným Územným plánom a nedostatočnou legislatívou sa vytvára potenciál pre rast cien nehnuteľností, ponuka v Bratislave však nedosahuje výšku dopytu. To vedie k masívnemu rozvoju predmestí, teda k suburbanizácii a tvorbe tzv. sídelnej kaše.

Na tomto mieste nie je potrebné pripomínať všetky negatívne následky suburbanizácie; zameriam sa len na environmentálne škody, ku ktorým patrí predovšetkým znehodnocovanie zdrojov pozdemnej vody, záber poľnohospodárskej pôdy, narúšanie ekologických procesov v krajine a strata biodiverzity. Popri debate o klimatickej kríze totiž nemožno okrem emisií skleníkových plynov zabudnúť na rovnako katastrofálnu situáciu v oblasti poklesu biodiverzity. Je známe, že základný pilier planetárnej ekológie, hmyz, čelí totálnemu kolapsu, čo sa už odráža na poklese počtu vtákov, do budúcna prinesie krízu poľnohospodárstva.

Napriek tomuto hrozivému (a veľmi reálnemu) scenáru sa na Slovensku a v okolí Bratislavy zvlášť nerušene pokračuje vo výstavbe na predmestí. Podľa geografov M. Švedu a P. Šušku sa najviac obyvateľov sťahuje na predmestia práve kvôli nedostupnosti bývania v meste. Ostatné dôvody, napríklad túžba po dome či „vidieckom živote“, majú menší význam.

Budúca vláda by tak mala začať robiť všetko preto, aby sa rakovina suburbanizácie prestala ďalej šíriť, k čomu možno dopomôcť legislatívnymi úpravami v kombinácii s aktívnou podporou výstavby v mestách.

Nové zákony by sa mali týkať zvýšenej ochrany poľnohospodárskej pôdy, vodných zdrojov, spoplatnenia takých zmien územného plánu, ktoré menia poľnohospodársku pôdu na stavebné pozemky, a naviazanie rozvoja sídiel na budovanie línií verejnej dopravy. Okrem toho by mali vzniknúť veľké podporné programy, zamerané na čistenie brownfieldov a ich následné využitie. Vhodné by bolo zjemnenie stavebnej legislatívy v týchto oblastiach. K tomu musím pripomenúť už vyššie zmieňovanú integráciu územného plánovania v metropole a v aglomerovanom regióne.

Cieľom tak nie je úplne výstavbu rodinných domov zakázať – akurát urobiť bývanie na predmestí cenovo nevýhodnejšie oproti vnútornému mestu tak, aby tá časť obyvateľov, ktorá uteká do suburbií kvôli cenám, nemusela podstúpiť túto voľbu. Druhým aspektom je zvýšenie efektivity a kvality výstavby na predmestí, aby boli uprednostňované ekonomickejšie formy zástavby (napríklad radové domy) v dobrej dostupnosti železnice.

Neregulovaný rozvoj predmestí pripomína metastázy. Výsledkom je znehodnocvanie vodných zdrojov, poľnohospodárskej pôdy a vysoké verejné náklady na infraštruktúru. Autor fotografie: Filip Gulan

Záver

Opatrenia a úlohy, ktoré som tu načrtol, považujem za esenciálne pre ďalší úspešný rozvoj Hlavného mesta SR. Bratislava je dnes v mnohých ohľadoch zviazaná, čo bráni aj sebelepšiemu primátorovi v plnej miere realizovať vízie, ktoré majú zlepšiť kvalitu života obyvateľov metropoly.

Dnes je však samozrejmým problém politika, teda obava príslušnej vlády, že pred voličmi z iných regiónov Slovenska by takéto opatrenia vyzerali ako „nadŕžanie bohatej Bratislave“. Pričom je pravdou, že mnoho z návrhov, najmä v legislatívnej oblasti, by pomohlo mestám a obciam naprieč celou krajinou, a výsledky by bolo cítiť – najmä väčší podiel peňazí z daní pre obce a mestá, podpora transformácie brownfieldov, čo sa týka väčšiny krajských miest, alebo existencia silnejšej autority na úrovni štátu, ktorá by rozvíjala vízie sídelného rozvoja. Z hľadiska ekonomického blaha ľudí by bolo zároveň vhodné, aby sa sústredila podpora nájomného bývania práve do miest s najlepšou tvorbou pracovných miest.

Nanešťastie však politiky urbánneho rozvoja ostávajú reflektované v programoch len málo. Chcem sa vyhnúť hodnoteniu politických strán, napriek tomu musím povedať, že toto platí naprieč celým politickým spektrom. Jedna z najdôležitejších spoločenských tém v krajine ostáva ignorovaná, a to čisto z populistických dôvodov.

Na záver tohto článku sa chcem priznať, že jeho pôvodná koncepcia bola úplne iná. Mojou ideou bolo získať stanoviská politických strán k viacerým témam, ktoré som tu otvoril. Každej neextrémistickej strane, ktorá mala v preferenciách dlhodobo nad 3%, som zaslal niekoľko otázok:

1. V prípade účasti vo vláde, bude vaša strana presadzovať prijatie nového Stavebného zákona, resp. Zákona o územnom plánovaní a Zákona o výstavbe?
   1. Je vaša strana spokojná s jeho aktuálnym znením?
   2. Aký je postoj vašej strany k možnosti tvorby samostatných Bratislavských stavebných predpisov?
2. Aký je postoj vašej strany k možnej redukcii počtu samospráv - s prihliadnutím na Bratislavu na zrušenie mestských častí? Podporila by vaša strana tento krok?
3. V prípade účasti vo vláde, podporila by vaša strana samostatnú rozpočtovú kapitolu pre Bratislavu? Ak áno, v akej výške?
4. V prípade účasti vo vláde, podporí vaša strana pokračovanie existujúcich alebo uvažovaných investičných projektov, napríklad rekonštrukciu SNG, Bratislavského hradu, kaštieľa Rusovce alebo výstavbu Národného kongresového centra?
   1. Aké ďalšie investičné projekty by vaša strana rada zrealizovala alebo pripravila?
   2. Aký je postoj vašej strany k projektom Severná tangenta a Železničná stanica Filiálka?
5. Čo chce vaša strana robiť pre riešenie environmentálnych záťaží v podobe skládky vo Vrakuni, skládky na Žabom majeri alebo so znečistením ropnými látkami pod bývalou rafinériou Apollo?

Stranám som dal na odpoveď päť dní. Počet odpovedí štyri dni po deadline? Nula.

Možno preceňujem svoj dosah a s tým súvisiacu snahu strán mi odpovedať, absencia akejkoľvek odpovede – či už by išlo len o prosté poďakovanie sa za otázky a zdvorilé odmietnutie – však môže svedčiť aj o tom, že nikto o tieto témy jednoducho nemá pred voličmi záujem. Čo teda tieto voľby prinesú pre hlavné mesto krajiny, ostáva len špekulovať.  

Sledujte YIM.BA na Instagrame.

Sledujte YIM.BA na YouTube.