Adrian Gubčo 11.08.2023 18:28

Koniec sídlisk, návrat miest: Norma, ktorá zničila mestské prostredie, smeruje do minulosti

Keby mala Bratislava súčasný počet obyvateľov pred sto rokmi, bola by jedným z najkrajších miest Európy. Dnes sa to o nej ani zďaleka povedať nedá, čo je do veľkej miery spôsobené povojnovým modernistickým urbanizmom. Jednou z hlavných zbraní modernistov bola norma, prísne preslnenie všetkých nových bytov. Dnes sa konečne zdá, že tento nástroj deštrukcie poputuje do minulosti.

Ilustračný záber. Zdroj: YIT Slovakia

Koniec tradičných miest

19. storočie bolo obdobím obrovského rastu miest, keď sa v dôsledku industrializácie sťahovali do mestských aglomerácií mimoriadne počty ľudí. Dôsledkom bola masívna výstavba, ale aj obrovská hustota zaľudnenia. Chudobné vrstvy obyvateľstva žili v extrémnych podmienkach bez základnej vybavenosti, čo viedlo k chorobám aj kriminalite. Na prelome 19. a 20. storočia boli mestá mnohými považované za zdroj úpadku a nemravnosti.

S týmito myšlienkami sa stotožňovali aj idealistickí avantgardní medzivojnoví architekti a urbanisti. Ich víziou bolo zlepšenie spoločnosti prostredníctvom využitia poznatkov vedy a techniky, zapracovanej do architektúry a budovania miest. Ich víziou bol moderný človek, ktorý nebol zviazaný prostredím tradičného mesta, ale žil v prepojení s prírodou, zeleňou a slnkom.

V roku 1931 poprední moderní architekti danej doby vytvorili Aténsku chartu, teda súbor pravidiel pre výstavbu miest. Ako jedno z pravidiel stanovili nutnosť minimálnej dĺžky preslnenia bytu, keďže sa verilo, že priame slnečné svetlo má pozitívny efekt na ľudské zdravie. Na myšlienky charty sa nadviazalo najmä v povojnovom období, kedy bola v dôsledku vojnovej deštrukcie veľká bytová núdza. Spojenie modernistického prístupu s pokrokom v typizácii stavebných prvkov viedol k rýchlej výstavbe množstva bytov s vysokým hygienickým aj priestorovým štandardom.

V celej Európe tak začali vznikať sídliská, kde architekti a urbanisti za využitia matematických postupov tvorili obytné prostredie s presvetlenými bytmi a v dotyku so zelenými verejnými priestormi, zariadeniami vybavenosti umiestnenými na základe exaktných výpočtov a s infraštruktúrou, slúžiacou čoraz významnejším automobilom. Vo východnom bloku, vrátane Slovenska, sa roztiahli do obrovských rozmerov, keďže mali aj ideologickú dimenziu.

Zo svetlotechnickej normy sa stala zbraň, ktorá viedla k rozbitiu tradičného mesta. Moderní urbanisti na sídliskách nerozvíjali klasické bloky, keďže časť bytov by nutne musela byť orientovaná na sever. Odmietali budovami vymedzenú ulicu, namiesto toho vkladali dopravné koridory do zelených pásov. Ľudia mali podľa nich bývať v parku, čomu podriadili celkovú kompozíciu nových štvrtí. Budovanie miest sa premenilo na akési kompozičné cvičenie, aby krabice bytových domov vyhovovali požiadavke na presvetlenie.

Daný prístup viedol ku vzniku neľudského prostredia, preto sa po určitej dobe vyskytla kritika. V demokratickej časti Európy to bolo už v 60-tych rokoch, do Československa prenikla v 80-tych rokoch. Po páde socialistického režimu začala aj tu rásť požiadavka po obnove tradičných mestských kvalít, keďže obraz preľudnených miest zo začiatku storočia sa stal minulosťou a verejnosť začala zdôrazňovať ich pozitíva – kompaktnosť, dostupnosť služieb, príjemnú mierku či estetiku. Dnes je tento dopyt na vrchole.

V Bratislave však tvrdo naráža na realitu. Modernistické normy, vhodné pre budovanie sídlisk, sú stále platné. Zrážajú sa s nimi investori, architekti a urbanisti, ktorí sa v kontexte požiadaviek zákazníkov aj klimatickej zmeny usilujú o budovanie krajšieho a udržateľnejšieho prostredia. Slovenská metropola by chcela byť atraktívnym európskym mestom – kvôli svetlotechnickej norme ním byť ale v skutočnosti nemôže.

Modernistickí urbanisti, napríklad Le Corbusier, odmietali tradičné mesto či ulice a chceli ich nahradiť "jednotkami na bývanie" v zeleni. Príklad vízie Plan Voisin v Paríži. Zdroj: Architectuul

Nový úrad, nový prístup

Podľa slovenskej legislatívy, teda Vyhlášky Ministerstva životného prostredia SR č. 532/2002 a STN 734301, musia byť všetky byty preslnené. Od 1. marca do 13. októbra musí byť aspoň tretina obytnej plochy preslnená hodinu a pol denne. V historických častiach miest môže ísť o jednu hodinu. Podobné pravidlá platia už od roku 1955 a dodnes narúšajú snahy o tvorbu kompaktnej blokovej zástavby.

Mnohí aktéri už dlho upozorňujú na jej nezmyselnosť. Spoločenská, ekonomická aj environmentálna situácia sa zmenila, v dôsledku čoho sa norma stala prežitou. Súčasné mestá sú naopak príliš riedke, bytov je príliš málo a klíma sa mení natoľko, že mnohí uprednostnia bývanie bez dlho žiariaceho slnečného osvetlenia. Napriek tomu sa štát a normotvorcovia držia starých pravidiel zubami-nechtami.

Náznak, že by sa to mohlo zmeniť, priniesli zástupcovia nového Úradu pre územné plánovanie a výstavbu SR. V súčasnosti sa podieľa na tvorbe novej legislatívy v súvislosti s prijatými zákonmi o výstavbe a územnom plánovaní. Má ísť o radikálnu úpravu doterajších postupov – a rovnako aj nástroj, ako začať budovať kvalitné a udržateľné mestské prostredie. Bez prehodnotenia svetlotechnickej normy to je nemožné.

Úrad preto vyvíja snahy, aby sa norma, inak najprísnejšia svojho druhu v Európe, nebola taká dôležitá. „Ambíciou úradu je oddeliť parameter preslnenia (priameho žiarenia dovnútra bytu, kedy potrebujete spĺňať 1,5 hodiny denne na 30 percentách plochy bytu) od normy osvetlenia (zdravotného parametru množstva svetla v miestnosti, tak aby mal človek vyvážené cirkadiálne rytmy a psychiku),“ vysvetľuje Milota Sidorová, podpredsedníčka pre územné plánovanie na Úrade pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky.

Nemalo by dôjsť k úplnému zrušeniu normy, klesol by však jej význam. „Normu parametru osvetlenia navrhujeme ponechať zachovanú (aby sme nemuseli nadmerne používať umelé osvetlenie). Zmenu navrhujeme v norme preslnenia, tak aby prestala byť vylučovacím kritériom pre posudzovanie stavieb, ale stala sa kritériom užívateľským s možnosťou výberu,“ upozorňuje Sidorová. Stavebník sa tak môže rozhodnúť, či bude chcieť mať byty lepšie presvetlené.

Slovensko by sa vďaka úpravám pravidiel mohlo vrátiť k budovaniu lepších, kompaktných miest. Dnes to nie je reálne.  „Norma preslnenia je definovaná tzv. ekvivalentným uhlom zatienenia (ktorý definuje odstupy budov). Ten je dnes na Slovensku stanovený na 30 stupňov (v historických centrách je možné ho zvýšiť na výnimku na 42 stupňov). Napr. v Holandsku je tento uhol stanovený na 70 stupňov. Znamená to, že budovy je možné stavať veľmi blízko pri sebe, čím vzniká kompaktné mesto,“ pripomína Sidorová, ktorá je zároveň urbanistkou.

„Máme predstavu, aby sa na Slovensku upravila parameter preslnenia na parameter 45 stupňov. Umožní to stavať kompaktnejšie štruktúry – mestské bloky s vnútroblokovými priestormi. Dnes táto norma preferuje solitéry a vysoké stavby, ktoré nevnímame ako efektívne ani udržateľné prvky urbanizmu,“ tvrdí. Dodáva, že nový stavebný zákon nepozná slovo apartmán, čo je ďalší z dôvodov, prečo je nutná úprava.

Podľa podpredsedníčky sa tak otvorí cesta k výstavbe blokov s vnútroblokmi, vyplneniu prieluk, teoreticky aj k zmenšeniu okien, aby sa budovy neprehrievali. Ulice by mohli byť užšie a domy by si vzájomne tienili, takže by bol pobyt na ulici príjemnejší. Redukovala by sa tým potreba využívať drahé a energeticky náročné klimatizácie.

Sidorová sa neobáva, že by sa takto znížila kvalita bývania. „Hygienické pomery sú v dnešnej dobe definované aj kvalitou stavebných materiálov, rozvrhnutím a architektúrou bytov či účinnejšími systémami odvetrávania. Priamy slnečný svit už nie je jediné hygienické kritérium. Dnes vieme postaviť kvalitné bývanie aj pri kompaktnosti (to znamená menšími rozstupmi medzi jednotlivými budovami),“ konštatuje.

Nový prístup má umožniť budovanie klasických blokov namiesto zložitých patvarov v snahe o preslnenie všetkých bytov. Zdroj: IPR Praha

Zmena tradičného myslenia ako kľúč

Existujúca norma je platná už dlhé desaťročia a odchované na nej boli generácie úradníkov aj urbanistov. Niekedy sa tak ako najväčší problém neukazujú jednotlivé technikálie legislatívy, ale skôr (ne)ochota zmeniť zaužívaný stav.

Bude to aj prípad svetlotechnickej normy. „Prebehlo už prvé stretnutie medzi zástupcami nášho úradu a Úradom verejného zdravotníctva a hlavným hygienikom SR,“ hovorí M. Sidorová. „Uvedomujeme si, že meníme status quo po 70 rokoch. Táto norma bola prijatá v nejakom čase, keď boli iné spoločenské pomery aj iné hygienické štandardy. Dnes je predstava o využití územia výrazne odlišná, ako to bolo pred sedemdesiatimi rokmi, je silná spoločenská požiadavka po kompaktných mestách. Všetci si uvedomuje, že potrebujeme v tejto oblasti realizovať určité zmeny.“

Napriek tomu nemožno očakávať revolučné zmeny. „Potrebné zmeny bude treba realizovať postupne a citlivo,“ myslí si podpredsedníčka. „Je však tiež pravdou, že so zmenou klimatických pomerov musíme prijímať také zmeny, ktoré sú podmienkou pre udržateľný rozvoj.  Dnes už nie je problém, že by do bytov svietilo málo slnka. Dnes sa pasujeme s problémom extrémnych výkyvov počasia, s príliš prehriatymi ulicami bez potrebnej zelene.“

Rokovania o budúcnosti normy budú ešte nejakú dobu pokračovať, Milota Sidorová sa však netají tým, že prekonanie jej vplyvu na súčasnú podobu miest je jednou z jej priorít. Možno s ňou len súhlasiť, že ide o mimoriadnu prekážku.

Vidno to napokon aj v Bratislave, kde sa dajú tradičné bloky a husto zastavané mesto stavať len veľmi ťažko. Developeri sa pri výstavbe riadia existujúcimi regulatívmi v rámci územných plánov, ktoré okrem funkcie predpisujú aj hustotu zástavby či rozsah zelene. Kombinácia snahy o maximalizáciu počtu bytov s nutnosťou zachovať dopad svetla aj na susedné stavby, indexami podlažných plôch či indexami zástavby, vedie naozaj k budovaniu veží – a to aj tam, kde nie sú vhodné. Inde zas vznikajú sídliská namiesto príjemných blokových štvrtí. 

Keby existovali rozumnejšie pravidlá napríklad už v 90-tych rokoch minulého storočia, dnes by Bratislava mohla mať menej výškových budov, no zároveň vyplnených viac brownfieldov, živšie ulice, postavených menej nákupných centier, efektívnejšie fungujúce mestské financie a vyšší dopyt po kvalitnej verejnej doprave. Veže by vznikali len v lokalitách, ktoré sú priamo na to určené. Vo výsledku by bola lepším miestom pre život.

Tento cieľ treba neustále pripomínať. Skutočne nehrozí návrat do špinavých miest spred prvej svetovej vojny ani koniec svetla v bytoch. Bez prísnej svetlotechnickej normy sa rozvíjajú mestá vo vyspelých krajinách Európy a nedá sa povedať, že by kvalita bývania bola niekde dramaticky nižšia. Dá sa ale rozhodne určiť, ktoré mestá sú na klimatické zmeny pripravené lepšie.

Zbúranie predsudkov aj tradičných návykov je kľúčom k lepšej budúcnosti. V tomto prípade sa to týka zníženia vplyvu svetlotechnickej normy. Ak sa to podarí, pre slovenské mestá a pre Bratislavu zvlášť to bude veľké víťazstvo.

Stále to bude ale len polovičný úspech. Po svetlotechnike je tu ešte ďalší nepriateľ, devastujúci prostredie našich sídiel a znižujúci šancu na úspešnú ekologickú transformáciu. Je ním parkovacia norma a požiadavka po minimálnych počtoch parkovacích miest v nových projektoch. Vysporiadať sa s ňou je rovnako dôležité – aj keď možno ešte ťažšie.

Sledujte YIM.BA na Instagrame.

Sledujte YIM.BA na YouTube.