Adrian Gubčo 11.04.2022 18:00

Jan Gehl: Mestá zničil modernistický urbanizmus a automobilizmus

V priebehu minulého týždňa, pri príležitosti spustenia série podujatí k 30. výročiu Slovenskej komory architektov (SKA), zavítal do Bratislavy na pozvanie developera Corwin legendárny dánsky architekt a urbanista Jan Gehl. Jeho návšteva bola spojená s prednáškou a následnou diskusiou, v ktorej Gehl predstavil svoje myšlienky a prácu. V debate s ďalším architektom a urbanistom Igorom Markom a architektom a primátorom Matúšom Vallom tieto myšlienky rozvinuli na príklade Bratislavy.

Jan Gehl. Zdroj: Slovenská komora architektov

Jan Gehl patrí k známym osobnostiam vďaka desaťročiam zdôrazňovania významu „miest pre ľudí – teda tvorby mestského prostredia, kde je v centre záujmu človek a jeho prežívanie. Svoje postoje začal formulovať v 60-tych rokoch 20. storočia, teda v období, kedy rozvoju miest dominovali modernistické myšlienky. Tie predpokladali funkčné rozdelenie miest na zóny bývania, práce a rekreácie, čo si vyžadovalo rýchle spojenie – najmä autami. Výsledkom bolo narušenie tradičných štruktúr a budovanie mohutných sídlisk alebo auto-centrických suburbií s nízkou hustotou zaľudnenia.

Gehlov prístup vzbudzoval veľký záujem, najmä potom, ako bol implementovaný v jeho domovskej Kodani. Postupne sa do sveta rozšírili postupy, založené na plánovaní v súlade s ľudskou mierkou, preferencii chodcov a cyklistov (pomalšieho pohybu), vysokej kvalite mestského parteru a rozvoji kompaktných polyfunkčných štruktúr. Gehl založil architektonicko-poradenskú kanceláriu Gehl Architects, ktorá realizovala projekty po celom svete (v Bratislave spolupracuje na projekte Palma od Corwinu). Okrem toho vyučoval a písal, pričom jeho publikácie Život medzi budovami a Mestá pre ľudí sa dočkali svetového ohlasu.

Dnes má Jan Gehl už 85 rokov a do činnosti kancelárie sa priamo nezapája. Napriek tomu ho neopúšťa energia a aj v súčasnosti prednáša o lepších mestách a o spôsoboch, ako pri ich rozvoji postupovať. Naďalej si drží presvedčenie, že základné kvalitatívne princípy pre tvorbu dobrého prostredia sú zhodné na celom svete – človek ako homo sapiens je totiž v princípe rovnaký. To povedal aj v rámci svojej bratislavskej prednášky.

Čo tvrdí Jan Gehl

Toto vnímanie však mnohým architektom a urbanistom v minulosti chýbalo. Ako vysvetlil Gehl, v čase, keď dokončil štúdium architektúry, mesto sa plánovalo z výšky – nikto sa veľmi nezaoberal zážitkom človeka na ulici, lebo sa verilo, že tradičná ulica a pouličný život sú prežitok. Ulica bola v zmysle Aténskej charty, základného kameňa modernistického urbanizmu, nepriateľom mesta. Takisto sa podľa minulých urbanistov zmenil človek – moderný človek má iné potreby, preto tradičné mestské prostredie nepotrebuje. Namiesto toho je potrebné sa medzi životnými módmi (práca, rodinný život, rekreácia) rýchlo presúvať autami a cestami v parku. Z omylu Gehla vyviedla až jeho manželka, psychologička.

Gehl tak začal robiť čosi nezvyčajné – pozoroval ľudí, ich správanie v meste a spracúval veľké dátové súbory, na základe ktorých dokázal analyzovať peší pohyb. Veľmi skoro zistil, že predstavy architektov, ktorí kreslili priestranstvá na sídliskách plné ľudí, sú falošné. Rozľahlé parky alebo obrovské spevnené plochy „námestí“ boli prázdnymi a nebezpečnými miestami. Namiesto toho ľudia preferovali úzke ulice s obchodmi na prízemí, menšie námestíčka a priestranstvá bez áut. Najlepšie to bolo vidno v starých talianskych renesančných mestách, ktoré si zachovali svoju pôvodnú podstatu. Neboli „strojom“ na život, ale postupne sa vyvíjajúcimi organizmami, rešpektujúcimi fyziologické danosti obyvateľov.

Gehl si uvedomil, že po novom sa už dôraz pri plánovaní nekladie na priestory medzi budovami, ktoré predovšetkým vnímame pri návšteve starých centier miest (spolu s niekoľkými významnými pamätihodnosťami), ale na budovy, ich architektúru, či „bláznivé tvary“ v zmysle aktuálnych trendov. Verejné priestory sa stávajú podružnými. Najsmutnejším príkladom je v tomto smere podľa neho Dubaj, kde je veľa extravagantných stavieb, sotva ale dobré a zapamätateľné verejné priestory. Okrem toho, invázia automobilov zmenila dimenzie miest – namiesto drobných priestranstiev, prispôsobených rýchlosti človeka 5 kilometrov za hodinu, sa ulice rozšírili v prospech áut, idúcich 60 kilometrov za hodinu. Klesá tým schopnosť vnímať detaily a kvality prostredia, rovnako ako motivácia takéto dobré prostredie tvoriť.

To vedie Gehla k tvrdému, no pravdivému konštatovaniu – ako hovorí, „ak chcete zabiť život v meste, robte modernistické veci“. Jan Gehl tak odmieta oddeľovanie funkcií, budovanie veľkých sídlisk v zeleni, preferenciu automobilov, rozširovanie ciest, ale v princípe aj výškové budovy. Tie neumožňujú priamy kontakt obyvateľov s mestským životom. Takisto odmieta vieru niektorých architektov, že ak niečo dobre vyzerá, bude to aj dobre fungovať. Túto chybu ilustruje na jednoduchom príklade, kedy chodci pri škole architektúry v Kodani nerešpektovali pás výsadby na chodníku, vytvorený známym architektom, namiesto toho si skracovali cestu krížom.

Pre to, aby vzniklo dobré mestské prostredie, musí splniť viacero kritérií – predovšetkým s ohľadom na bezpečnosť (proti doprave, kriminalite i živlom), komfort (chôdze, sedenia, stoja, videnia, rozprávania sa i hrania) a užitie si priestoru (vďaka mierke, počasiu a estetickej úrovni). Ak spĺňa všetky tieto aspekty, bude verejný priestor kvalitný a využívaný. Dôkazom môže byť Kodaň, kde nikto neveril, že sa podarí vytvoriť pouličný život ako v Taliansku (kde sa nachádza podľa Gehla najlepší verejný priestor na svete – námestie Piazza del Campo v Siene). Dnes je v rozvoji aj využívaní verejného priestoru jedným z popredných miest sveta.

Kodaň totiž desaťročia robila základnú vec – ľudí kládla na prvé miesto. V centre sa dramaticky rozšírili pešie zóny a pre peších vyhradené časti námestí, postupne sa rozvíjali možnosti pre prechádzky, bicyklovanie, posedenie, kultúru, športovanie, vonkajšie aktivity a dnes sa pracuje na opatreniach v prospech klimatickej odolnosti. Na mestských uliciach sa zmenšil počet pruhov pre autá v prospech chodcov, cyklistov, stromoradí a bezpečnosti. Mesto podporuje najslabšie skupiny pri pohybe vonku, deti môžu kráčať do školy neprerušenými chodníkmi, cyklisti využívajú vlaky bezplatne a všade majú priame trasy.

Gehl dodáva, že mnohé z týchto riešení sú univerzálne a platia všade. V každom meste, v ktorom pôsobil, boli spočiatku pochybnosti a hľadali sa dôvody, prečo dané riešenia nebudú fungovať. Po ich implementácii sa stal opak a mestá prešli radikálnymi zmenami (najznámejším príkladom je asi vznik pešieho námestia na Times Square, sprvoti odmietaného ako „európskeho“, ktorý sa do večne žijúceho „Veľkého jablka“ nehodí). Navyše, prospešné úpravy s ohľadom na ľudí ako prioritu nemusia byť drahé a dajú sa realizovať prakticky okamžite. Spojenie "nedá sa" tak nepovažuje za argument. 

Architekt s vtipom dodal, že jeho myšlienky a práca majú pravdepodobne zmysel, keďže predajnosť kníh sa zvyšuje, pribúdajú preklady do mnohých svetových jazykov, jeho žiaci a bývalí zamestnanci sa dostali do vysokých pozícií v riadení Kodane, mesto je prvé na svete v rebríčku kvality života podľa časopisu Monocle a on sám sa našiel na reklamných pútačoch, pozývajúcich na výstavu o jeho živote. Prednášku celkom ľudsky zakončil s tým, že najlepším zadosťučinením pre neho je, že jeho vnučka sa môže bezpečne presúvať po meste a užívať si ho bez strachu, že bude zrazená autom. Aj o tom je mesto, ktoré kladie svojich obyvateľov a návštevníkov na prvé miesto.

Jan Gehl s vtipom vysvetľuje, že analyzovaniu mestského života venoval desaťročia práce a štúdia. Zdroj: Slovenská komora architektov

Je to relevantné pre Bratislavu?

V následnej panelovej diskusii upozornil Igor Marko, slovenský architekt a urbanista, pôsobiaci na Slovensku aj vo Veľkej Británii, že je potrebné vnímať kontext či históriu mesta, ktorého sa zásahy týkajú, keďže ľudia nie sú v skutočnosti úplne rovnakí. O to dôležitejšia je komunikácia, a to nielen výsledku, ale aj procesu. S tým súhlasí aj Jan Gehl, ktorý podotýka, že ľudia mnohokrát nevedia, čo majú chcieť, preto sa ich požiadavky zúžia na „stromy“. Z tohto dôvodu vidí význam skôr v ukazovaní príkladov a edukácii, vrátane edukácie detí. Igor Marko podotkol, že v tomto by sa mali zlepšiť aj architekti – mali by sa naučiť lepšie učiť a komunikovať.

Bratislava sa tak musí vyrovnať s faktom, že v minulosti sa veľmi na človeka nebral ohľad – preto sa nedajú ihneď dohnať desaťročia práce, ako upozorňuje Matúš Vallo. Slovenská metropola je dnes vo výsledku podľa Gehla mestom kontrastov, kde je na jednej strane mesto priestorov (centrum) a na druhej mesto objektov (zvyšok Bratislavy). Navyše, situáciu ešte zhoršuje rozvíjajúca sa suburbanizácia a rast sídelnej kaše. Preto je azda nutné stanoviť limity priestorového rozvoja, čo však nevyhnutne vyvolá obavy zo zahusťovania – čo je podľa Marka pre mnohých strašidelné slovo. Na vine sú však aj architekti, ktorých zlá práca viedla k obavám verejnosti, konštatuje Gehl.

Matúš Vallo dnes už nepovažuje suburbanizáciu za „zastaviteľnú“, preto ju chce skôr modifikovať. Takisto upozorňuje na vzťah ľudí k svojim štvrtiam, čo je dôvod, prečo sa vyvíjajú intenzívne snahy o rozvoj verejných priestorov aj v mestských častiach. Marko dodal, že ľudia, paradoxne, zbožňujú aj Petržalku, so všetkými jej chorobami modernistického sídliska (hoci s výhodou blízkosti k prírodnej zeleni či dostupnosti). Gehl tak vidí cestu vo výstavbe založenej na vkladaní menšej mierky do väčšej. Takisto vidí veľký potenciál v reorganizáciách verejného priestoru v celej Bratislave, s čím sa primátor verbálne stotožnil.

Do budúcna musí Bratislava urobiť zásadné kroky najmä v príprave na klimatické zmeny a demografickú zmenu. Kľúčové bude vyrovnanie sa so suburbami, ktoré sú nielen maximálne neekologické a vychádzajú z predstáv o nekonečných zdrojoch (pôdy, benzínu, atď.), ale vytvárajú aj veľmi nepriaznivé prostredie pre starnutie. Matúš Vallo chce týmto problémom čeliť najmä tvorbou nových politík a vzdelávaním detí a mládeže, ktoré majú iné hodnoty. Igor Marko dodáva, že ide o správne rozmýšľanie, keďže mnohé z aktuálne diskutovaných tém sa najviac prejavia v horizonte dvoch či troch desaťročí. Jan Gehl zhŕňa, že v takom prípade musí byť na stole vízia, nielen krátkozraké politiky.

Primátor Bratislavy je optimista, čo sa týka možností implementácie. Výhodou zaostalosti Bratislavy je podľa neho fakt, že všetky rozumné politiky a riešenia sa už niekde zrealizovali, stačí teda nájsť vhodné príklady a vysvetliť postupy. Vzormi sú mestá ako Brno, Graz, Viedeň, Praha a ďalšie. Igor Marko zdôraznil, že v Strednej Európe je vo všeobecnosti vysoká nedôvera k čomukoľvek, preto treba začať hodnotnými príkladmi, a to aj v malom meradle.

Jan Gehl napokon tiež prejavil optimizmus. Na základe vzorov z iných miest (napríklad z Curitiby v Brazílii) sa ukázalo, že architekti v ich vedení vedia urobiť prospešné zmeny. Pozitívne tak vníma vstup architektov do politiky. Treba sa len vyhnúť, ako je podľa Igora Marka nešťastným zvykom architektov, veci mikromanažovať. Ak sa toto prekoná, môže byť azda aj Bratislava, podobne ako Curitiba, vzorom pre viacerých.

Panelová diskusia, zľava Vera Wisterová, moderátorka debaty, Igor Marko, Matúš Vallo, Jan Gehl. Zdroj: Slovenská komora architektov

Čo si z myšlienok Jana Gehla vziať

Silnou stránkou Jana Gehla je mimoriadna zreteľnosť toho, o čom hovorí. Dánsky urbanista je síce naslovovzatý odborník, jeho slovníku a spôsobu vysvetľovania však porozumie každý. Zároveň má (na Slovensku zvlášť) väčšina ľudí skúsenosť s nekvalitným verejným priestorom. Gehlova prednáška, a ešte viac jeho knihy, tak doslova otvárajú oči v tom, kde sú chyby našich miest a ako ich možno riešiť alebo im predchádzať. Už len k tomu pristúpiť.

Problémom je však to, na čo Gehl upozorňuje: modernizmus a automobilizmus je rakovinou mestského života. Preto môže vedenie Magistrátu rozširovať kvalitnejšie verejné priestory alebo dláždiť chodníky Bratislavskou dlažbou, pokiaľ ale budú natoľko prítomné relikty modernistického plánovania, naozaj radikálnu zmenu a posun smerom ku Kodani očakávať nemožno. Hoci všetci diskutujú o dobrom verejnom priestore, architekti a projektani sú naďalej nútení projektovať v zmysle zastaraných noriem, budovy vykrúcať do divokých tvarov, aby sa splnili normy na preslnenie, navrhovať rozsiahle garáže alebo plochy pre parkovanie či jednoducho naďalej budovať sídliská. To zabíja pozitívne zmeny v iných smeroch.

Je však v odbornej obci skutočne prítomná ochota pre taký veľký mentálny posun? Koniec-koncov, neexistujú signály, že by sa Slovensko v rozvoji urbanistického vzdelávania a praxe posúvalo. Tých pár urbanistických súťaží a väčších zadaní vyhrávajú a tvoria takmer bez výnimky zahraniční autori (Trenčín, Malacky, pôvodné Nové Lido a Slnečnice, Bernolákovo, Palma a i.). Na Fakulte architektúry a dizajnu STU zanikol samostatný študijný odbor Urbanizmus a najnovšie stavebné normy situáciu skôr zhoršili ako zlepšili. To isté sa týka nových parkovacích noriem, ktoré sú údajne také zlé, že ich napadli aj dopravní projektanti.

Gehl podľa môjho názoru zaťal do živého, keď skritizoval architektov, veriacich, že dobre vyzerajúca architektúra bude aj úspešná. Dobré mesto by nemalo byť súborom domov, z ktorých každý bude príkladom avantgardného prístupu, mimoriadnej invencie a kandidátom na architektonické ocenenie. Dobré mesto je skôr o dobrom urbanizme, kde je architektúra do istej miery podružná. Príkladom niečoho takého sú viaceré severské mestá, kde sú mnohé domy prinajlepšom nudné, no vďaka rešpektovaniu kvalitných urbanistických princípov sú skvelým miestom pre život.

Práve toto by malo byť jedným z hlavných ponaučení návštevy a prednášky Jana Gehla (hoci dobrých rád a inšpirácií rozdal celú kopu): treba začať nielen zlepšovať priestory v existujúcich častiach mesta a rešpektovať v rámci nich človeka a jeho potreby, ale aj vytvárať podmienky pre ich tvorbu v budúcnosti. Cieľom urbanizmu a územného plánovania nemá byť nájdenie čarovnej formuly na matematicky presnú kombináciu preslnenia, miery zastavanosti, indexu zelene, počtu parkovacích miest a funkčného zloženia, ale tvorba ľudsky príjemných miest, ktoré sa budú schopné flexibilne meniť podľa toho, čo spoločnosť (teda ľudskí jedinci) aktuálne potrebujú.

S touto myšlienkou na zreteli sa otvoria obrovské možnosti pre zrýchlenie aj zjednodušenie tvorby územných plánov (teda lepšie regulačných plánov), ich zmien, pre rozvoj verejných priestorov, pre preferenciu verejnej dopravy, cyklistov a chodcov, pre zlepšenie kvality zelených plôch aj pre zvýšenie klimatickej odolnosti a udržateľnosti mesta. Skrátka, konečne bude možné robiť mesto nie pre stroje – bude môcť vzniknúť mesto pre ľudí.  

Sledujte YIM.BA na Instagrame.

Sledujte YIM.BA na YouTube.