Adrian Gubčo 06.02.2025 19:51

Expert na udržateľné mestá Gil Peñalosa: Bratislava má ďaleko od toho, aby bola skvelým mestom pre deti

Guillermo (Gil) Peñalosa je v medzinárodných urbanistických kruhoch považovaný za jedného z najvýznamnejších expertov na tvorbu miest, ktoré sú priateľské pre všetkých jeho obyvateľov – vrátane osemročných detí i osemdesiatročných seniorov. Ako konzultant radil v tomto smere stovkám miest na celom svete. Pred časom zavítal aj do Bratislavy, kde bol exkluzívnym hosťom konferencie Start for Children.

Zdroj: Nino Belovič / YIM.BA, Metropolitný inštitút Bratislavy

Urbanista Gil Peñalosa žije v Toronte, no pochádza z kolumbijskej Bogoty, kde sa začala písať jeho kariéra ako významného inovátora, ktorý mení podobu miest. Po pôsobení v miestnej rozhlasovej spoločnosti sa stal mestským komisárom pre parky a rekreáciu. V tejto pozícii sa mu podarilo rozvinúť program Ciclovía, v rámci ktorého sa každú nedeľu zatvárajú významné ulice kolumbijskej metropoly a otvárajú pre chodcov a cyklistov. Z Ciclovía sa stal globálny pojem.

Peñalosa svoje skúsenosti pretavil do podoby medzinárodnej konzultantskej spoločnosti 8 80 Cities, ktorá odkazuje na jeho myšlienku, že mestá sú dobré, pokiaľ poskytujú kvalitné prostredie rovnako pre osemročné deti, ako aj osemdesiatročných seniorov. Za roky pôsobenia tejto organizácie využili jej služby stovky miest po celom svete.

Pred niekoľkými mesiacmi navštívil Peñalosa aj Bratislavu, kde bol jedným z najvýznamnejších rečníkov na konferencii Start with Children. V rámci podujatia priniesol nielen svoju expertízu, ale ponúkol YIM.BA aj exkluzívny rozhovor.

V rozhovore sa, okrem iného, dozviete:

• Čo je najdôležitejšie, pokiaľ chce mesto usporiadať podujatie ako Ciclovía

• Prečo motoristi a cyklisti nie sú v skutočnosti v konflikte

• Čo mesto potrebuje, aby bolo dobre pre osemročných aj osemdesiatročných

• Aká je Bratislava z hľadiska kvality pre deti

• O čom vypovedá vysoký podiel žien na bicykli

Ciclovía. Autor: Carlos Pardo

Adrian Gubčo: V urbanistickom prostredí ste sa stal slávnym, keď ste získali pozíciu komisára pre parky a rekreáciu v Bogote. Najslávnejším programom sa stala Ciclovía, ktorá síce existovala už predtým, vy ste ju ale výrazne rozšírili. Aká bola reakcia verejnosti, keď ste začali rozširovať Ciclovíu?

Gil Peňalosa: Zväčšil som ju v obrovskej miere. Pôvodne sa konala na 17 kilometroch a chodilo na ňu niekoľko tisíc ľudí, rozšírili sme ju na 121 km a chodilo na ňu 1-1,5 milióna ľudí každú nedeľu počas roka. Jeden z dôvodov, prečo som ju rozšíril, bol úpadok programu v čase môjho príchodu. Málo ľudí, žiaden marketing, žiadne aktivity...

A navyše sa organizoval len v lokalitách s vyššími príjmami. Chcel som, aby mal celomestský dosah, predovšetkým na chudobnejšie oblasti, slumy. Ciclovía, ktorú v Severnej Amerike volajú Open Streets, prepája najbohatších ľudí v meste s najchudobnejšími. Riaditeľ firmy či upratovačka alebo zamestnanec pracujúci za minimálnu mzdu nikdy nevidia jeden druhého ako rovného. Nežijú v jednej budove, ich deti nechodia do rovnakej školy, ale počas nedieľ sa môžu cítiť ako rovní.  

Je to skvelé pre mesto. Bicykle nerobia rozdiely, takisto ako vychádzková obuv. Samozrejme, vždy je to náročné. Každá zmena je náročná. Všade sa objavia CAVE ľudia (ide o akronym – Citizens against virtually everything, občania proti úplne všetkému – pozn. autora). Títo ľudia sú všade – v Bratislave, Bogote, Paríži, Kodani, Toronte, všade. Potrebujeme však vzory, ako sa veci dajú urobiť. Hľadáme riešenia pre problémy, nie problémy riešení.

Povedali by ste, že Vaša skúsenosť ako prezidenta rozhlasovej spoločnosti Vám pomohla pri moderovaní negatívnych reakcií?

Predtým, keď som bol prezidentom rozhlasovej spoločnosti, to bolo príjemné. Robil som veľa televíznych programov pre deti, ktoré mám veľmi rád. Porozumel som však, ako pracujú médiá. Mám aj MBA z jednej z najlepších manažérskych škôl na svete UCLA a veľa som sa naučil o marketingu. Veľa týchto vecí je o marketingu, ako ich komunikovať, ako ich predať, ako ich propagovať.

Jednou z najväčších výziev, ktoré dnes vidíme a ktorú opakuje aj veľa rečníkov, keď hovoria o mestách pre deti, je komunikácia. Ako komunikovať benefity. Napríklad vo svojej prednáške som spomínal, že jeden kľúčový problém je, že mestá pre deti, zelené mestá či mestá s parkami pozicionujeme ako ľavicové veci. Toto ale nemá politickú farbu, nie je to o ľavici, pravici ani stredovosti, a nemali by sme ani dovoliť, aby tieto veci polarizovali. A to je z veľkej časti o komunikácii.

Myslíte si, že politická vôľa a komunikácia je ešte dôležitejšia ako kvalita projektu samotného?

Nie. Ale je to blízko. Takmer všetko, čo musíme v mestách urobiť, vieme urobiť. Nie je to technický problém. Niekde inde vo svete vedia, ako urobiť dobré mesto pre deti, iní vedia, ako urobiť dobré mesto pre chôdzu, bicykle alebo verejnú dopravu. Nie je to technický problém, každý vie, ako to spraviť.

Dôležitá vec je, ako sa k tomu dostať. Veľa ľudí o tom kecá, kecá, kecá. Kecajú o tom, ale musíme sa posunúť od kecania k robeniu. Niekedy máte silnú vládu, napríklad ako v Číne, a tí spravia čokoľvek, čo chcú spraviť. Vo väčšine miest s demokraciou musíte ale presvedčiť veľa ľudí. Takže komunikácia je extrémne dôležitá.

Keď si vezmeme projekty pre rozvoj bicyklovania, v skutočnosti to nie je o bicykloch. Je to o benefitoch – je to o mentálnom či fyzickom zdraví, je to o klimatickej zmene a životnom prostredí, je to o ekonomickom rozvoji. Takže áno, komunikácia je veľmi veľmi veľmi dôležitá. Dnes vieme urobiť všetko potrebné, aby sme mali skvelé mestá pre ľudí každého veku a schopností.

"Nazvite to letné ulice, otvorené ulice alebo akokoľvek inak, ale nevkladajte do mena bicykel. Nie je to o bicyklovaní."

Viem si predstaviť, že pokiaľ by Bratislava chcela urobiť niečo podobné ako Ciclovía, veľa ľudí by povedalo, že sa to nedá spraviť na hlavných uliciach, len na bočných. V Bogote však boli pre tento program využité najvýznamnejšie cesty.

Musia byť vždy využité hlavné cesty. Tam ľudia chcú ísť. Kľúčové je ale pretvoriť v rámci Ciclovíe ulicu na rekreačný priestor, nie na cyklistický priestor. 60% ľudí budú cyklisti, tak to bude. Nepoužívajte ale meno Ciclovía. To bola jediná veľká chyba, ktorú som v Bogote spravil. Nerobte z toho nedeľné cyklotrasy, nie. Nazvite to letné ulice, otvorené ulice alebo akokoľvek inak, ale nevkladajte do mena bicykel. Nie je to o bicyklovaní.

Aspoň tretia ľudí sa prechádza, behá, jazdí na skateboarde, rozpráva sa, socializuje... Dokonca aj cyklisti polovicu času nejazdia na bicykli, ale sedia, pozorujú ľudí, jedia ovocie. V momente, keď použijete slovo bicykel, stane sa to polarizačnou vecou. Z akéhosi dôvodu existuje konflikt medzi cyklistami a autami. Preto to treba spraviť viac všeobecným, promujte to ako program verejného zdravia.

Motoristi bývajú zvyčajne najhlasnejšími kritikmi podobných opatrení. Ako ich presvedčiť, že im to neublíži?

Čo funguje veľmi dobre, sú pilotné programy. Povedzte, že to ideme skúšať len na rok, nie je tu žiadne alebo len nízke riziko, nejde sa nič stavať natrvalo. Ak to po roku nebude fungovať, v poriadku, nebudeme to robiť znova. Ak to ale bude fungovať, budeme pokračovať natrvalo. Keď si ľudia uvedomia, že to je len dočasný pilotný program, tak si povedia, že je to hlúpa zmena, ale je tu len na rok. Medzičasom si môžu uvedomiť, že išlo predsa len o dobrý nápad a prestanú sa sťažovať a otvoria sa mu.

Videl som, že toto funguje v mestách so stotisíc ľuďmi, miliónom, desiatimi miliónmi, v chudobných aj bohatých mestách... Mnoho ľudí, ktorí sa zúčastňujú takýchto programov, používa autá počas týždňov. Takže to nie je proti autám. Obyvatelia, využívajúci autá od pondelka do piatku, idú v nedeľu s rodinami, deťmi alebo rodičmi, a bicyklujú sa, behajú... Treba pripomenúť, že šesť dní v týždni je tá cesta pre autá, v nedeľu trvá program len osem hodín.

Musí ale byť využitá hlavná cesta, lebo v tom je to čaro – tam ľudia chcú ísť. Všetko ostatné je navyše, ale ľudia chcú ísť hlavne tam, kde už od detstva mali zakázaný prístup. Nič nie je strašidelnejšie ako ulice, teraz sú však pre všetkých vrátane ľudí s obmedzenými možnosťami pohybu, na vozíkoch, ľudí, čo sú slepí. Teraz môžu bezpečne využívať ulicu aj oni.

A v neposlednom rade je to dobré aj pre biznis. V San Franciscu robili podobnú akciu raz za mesiac a podnikatelia boli veľmi nahnevaní. Nechceli to. Potom ale začali predávať počas týchto nedieľ viac, až napokon žiadali, aby boli tieto akcie nielen raz za mesiac, ale každú nedeľu v mesiaci. Dôležité to je zároveň preto, aby sa prejavili zdravotné benefity a bez potreby veľkého marketingu. Nie je to jednorazové podujatie, na ktoré mestá využívajú veľké peniaze. Je to pravidelná vec, ktorá zvyšuje pravdepodobnosť, že ľudia budú zároveň aktívnejší medzi nedeľami. Benefity sú viditeľné prakticky okamžite.

Kodaň vyniká bohatstvom parkov i ihrísk, odlišujúcich sa programom a formou. Autor: Rasmus Hjortshoj

Ďalšou veľkou vecou počas vašej desaťročnej funkcie v Bogote bolo zriadenie množstva nových parkov. Aké benefity priniesli tie?

Vždy platí, že parky sú veľmi dôležité. Parky všetkých veľkostí. Občas sa ľudia pýtajú, či by mali zriaďovať malé alebo veľké parky. Mali by robiť oba typy, lebo uspokojujú rozličné potreby. Každá štvrť by mala mať svoj lokálny park v pešej dostupnosti, čo je dôležité pre hru detí alebo socializáciu ostatných, taktiež pre vytvorenie si pocitu spolunáležitosti alebo stretnutie sa so susedmi.

Na druhej strane si tam ale nezahráte futbal, na čo potrebujete park strednej veľkosti. V takom zas nemôžete ísť plávať alebo sa člnkovať, takže potrebujete aj veľký park. Vo výsledku treba celomestskú sieť malých, stredných a veľkých parkov. Dôležité je, aby mali rozličné funkcie a aktivity. Okrem infraštruktúry tak treba mať aj program. Niekedy, keď navštevujem mestá, sa pýtam, či sú v parku filmové večery alebo kluby chodcov. Odpoveď býva – nie, nemáme peniaze. Niekedy sa ale zdá, že je jednoduchšie získať milión dolárov na vybudovanie parku ako pár tisíc na to, aby fungoval. Program je vždy potrebný.

V Bratislave som si bol napríklad zabehať po meste, po jeho historickej časti. Je to pešia zóna, ale neboli tam žiadne deti. Sú tam len dospelí. To sa deje v niektorých mestách, kde sa investuje veľa peňazí, čoho výsledkom je Disneyland pre ľudí medzi 20-60 rokmi, ktorí sú zdraví a bohatí. Nevidíte tam deti a len málo starších ľudí. Je to nudné miesto pre deti, kde sa nedá nič robiť. Ak si predstavím pohľad dieťaťa, s ktorým chcem ísť na obed do historického jadra Bratislavy, pre dieťa tam nie je žiadna aktivita.

Pozitívne ale je, že ten priestor existuje. Myslím si, že primátor Matúš Vallo by mal rozbehnúť program, naštartovať aktivity, priniesť nejaké hry pre deti. Je tam výborný potenciál.

Videli ste aj nejaké iné časti mesta?

Keď som prebehol cez rieku, videl som obrovský park. Bol plný ľudí. To bolo naozaj pekné. Po parku som ale prebehol ponad diaľnicu, za ktorou bola štvrť plná budov a bez detí na ulici. Parky pre deti boli otrasné. Buď neexistovali a to málo, čo sa tam nachádzalo, bolo vo veľmi zlom stave.

Opäť, zlá správa bola, že tam neboli deti, dobrá, že priestor pre rozvoj existuje. S veľmi málo peniazmi sa dajú priestory aktivovať. Na basketbalových ihriskách napríklad rástla tráva z chodníkov. Myslím, že pri líderstve primátora, s rozhodnosťou a s nízkym rozpočtom má Bratislava veľmi veľa pozitívnych elementov k transformácii mesta. Dnešná realita ale je, že Bratislava nie je skvelé mesto pre deti.

Sad Janka Kráľa je podľa Peñalosu vynikajúca súčasť mesta, petržalské verejné priestory sú na tom horšie. Autor: Nino Belovič / YIM.BA

Aký je vzťah medzi parkami a spôsobom, akým by sa mesto malo budovať? V 20. storočí sme videli, že modernistické mestá boli tvorené domami v parkoch, ale v konečnom dôsledku táto idea vždy nefunguje. Zelene je tak veľa, že verejné priestory pôsobia ako úplne prázdne.

Dobré parky s kvalitnou ponukou aktivít sú vždy plné. Napríklad v Kodani má každý park do 300 metrov, čo je však ešte krajšie, každý park je odlišný. V Kodani nenájdete dve ihriská, ktoré by boli rovnaké. Každé sa nejako odlišuje. Deti milujú navštevovať svojich priateľov alebo starých rodičov, lebo v blízkosti ich domu je park s rozličnými aktivitami. Musí však byť v dobrom stave, musí mať odlišnú formu a tiež musí mať odlišný program.

Ďalšia dôležitá vec, ktorej potrebujeme mať v meste veľa, sú chodníky. Chodníky musia patriť do rovnakej skupiny verejných priestorov ako parky. Ich súčasťou by ako v parkoch mali byť lavičky, stromy, dobré osvetlenie, mali by byť široké a zábavné.

Parky by zas mali byť nielen dobré, ale aj bezpečné. Mali by ste byť schopný povedať svojmu osemročnému dieťaťu – choď sa hrať do parku a vráť sa na večeru. Nemali by ste ich tam voziť, mali by tam ísť pešo. A netýka sa to len detí či mládeže, ale aj starších dospelých. Tretinu života prežijeme ako seniori, musíme tak hľadať spôsoby, aby ľudia nad 60 rokov žili zdravšie a šťastnejšie. To je veľa práce, lebo ide o časť populácie, ktorá má najviac voľného času. Štyridsiatnici sú dnes veľmi zaneprázdnení, spia osem hodín, do práce cestujú dve hodiny, pracujú osem hodín... Majú možno dve hodiny denne na deti a aktivity. Po odchode do dôchodku ale majú viac času ako všetci ostatní. Preto je veľmi dôležité, aby boli mestá navrhované aj pre nich.

Idea miest, dobrých pre 8-ročných a 80-ročných, je práve jednou z najvýznamnejších inovácií, ktoré ste priniesli. Prečo vidíte práve kvalitu mesta pre tieto dve skupiny ako kľúčový indikátor pre celkovú kvalitu mesta ako takého?

Som rád, že ste použili slovo indikátor, lebo práve o to ide. Ľudia hovoria, že mesto má byť pre ľudí od 8 do 80, ja však ale pripomínam, že ide o 8 a 80, keďže ide o indikátory. Ak je mesto dobré pre osemročných aj osemdesiatročných, pravdepodobne bude dobré pred každého, od nuly až po 100 rokov.

Prečo tomu tak je? Čím viac navštevujem mestá, tým viac sa zdá, že sú budované pre 30-ročných a športovo založených ľudí. Čas pre ľudí na priechodoch pre chodcov je dostatočný pre tých s dobrou kondíciou. Parky, chodníky, aktivity, verejná doprava, zastávky, atď. sú dobré pre nich, ale nie pre osemročných alebo osemdesiatročných, takže nie sú dobré pre každého.

Ako som spomínal, keď som išiel v nedeľu poobede a potom znova v pondelok ráno do historického centra Bratislavy, bolo to veľmi dobré pre 30-ročných. Bolo to plné ľudí, reštaurácie boli plné, zmrzlinárne, kaviarne boli plné, ľudia sa prechádzali, rozprávali sa, sedeli vonku... Ale nevidel som deti, nevidel som seniorov, lebo to nebolo postavené pre nich.

Musíme naozaj stavať pre všetkých. Napríklad priechod pre chodcov môže byť bezpečný pre tridsaťročného, ale nie pre osemročného. Ak je ale bezpečný pre osemročného, bude aj pre tridsaťročného. Ak je priechod dobrý pre deti i seniorov, je dobrý pre každého.

"... Keď som išiel v nedeľu poobede a potom znova v pondelok ráno do historického centra Bratislavy, bolo to veľmi dobré pre 30-ročných... Ale nevidel som deti, nevidel som seniorov, lebo to nebolo postavené pre nich."

Vo vašej prezentácii ste spomínali, že aby mesto bolo dobré pre deti, potrebuje viac ako len parky a ihriská. Čo je ešte dôležité pre deti, ale aj seniorov?

Jedna vec je, že architekti a plánovači by mali pracovať v partnerstve s odborníkmi na verejné zdravie, životné prostredie či verejnú dopravu. Taktiež by mali pracovať s podnikateľskými komunitami. Treba vytvárať aliancie a uvedomiť si, že to nie je len o architektoch a plánovačoch. Treba na palubu prizvať každého.

Druhá vec, treba začať pracovať na rovnosti. Napríklad na rovnosti stromov. Bolo by príjemné, keby tretina mesta bola pokrytá korunami stromov. V Toronte, kde bývam, je to 28%, avšak v štvrtiach, kde žijú bohatí, je to cez 50%, kým v chudobných je to len 5%. To je veľký problém v otázke rovnosti. Pri tvorbe miest je dôležité, aby boli pre každého.

Dnes som veľa hovoril aj o susedstvách. Niektorí ľudia hovoria o mestách dobrých pre chôdzu, Portland chce byť 20-minútové mesto, Paríž 15-minútové, ja však hovorím o meste susedstiev. Ako som spomínal, načo mi je v prípade Toronta údaj o 28% pokrytí ulíc korunami stromov, ak je to v mojom susedstve 5%? Treba tak mať nielen parky nablízku, ale všetky verejné prvky navzájom prepojené, aby ľudia mali dobrý prístup ku knižnici, parku, škole, kostolu, obchode, trhu, reštaurácii a podobne. Na to treba dobré a bezpečné chodníky, priechody či verejnú dopravu.

Z toho, čo ste videli v Bratislave, je dobrým mestom z perspektívy osemročných a osemdesiatročných?

Nie. Myslím, že Bratislava nie je zlá, ale nie je ani dobrá. Je v princípe ok, ale je ďaleko od toho, aby bola skvelá. Veľmi dôležité je, aby Bratislava nemala potrebu byť excelentná. Najhoršie, čo sa môže stať, je zisk nejakej ceny od akéhosi magazínu za to, že je najkrajším mestom v Európe a podobne. V takom prípade platí, že ak sa tomu magazínu páči Bratislava, nech neudeľuje žiadne ocenenie. Povedzte, že sme na 124. mieste, keďže 124. miesto znamená, že musíme pracovať. Pokiaľ je mesto prvé, druhé alebo tretie, prestane sa snažiť.

Napríklad v prípade bicyklovania, poslali by ste osemročného do školy? Nie, je totiž veľmi nebezpečné bicyklovať po Bratislave. Priechody tiež nie sú v skutočnosti bezpečné. Bol som sa pozrieť do Petržalky a parky tam boli vo veľmi zlom stave. Má potenciál, má priestory, aby bola dobrá pre každého, ale dnes nie je.

Nehovorím veľmi často o cyklistike. Rozvoj bicyklovania je jedna z najnáročnejších vecí. Musíte totiž vybudovať buď kompletnú sieť, ale neurobiť nič. Niektoré mestá vybudujú tri kilometre cyklotrás a povedia, že uvidíme, či to budú ľudia používať. Ale ľudia to používať nebudú. Pokiaľ neprepojíte domovy s pracoviskami alebo školami, ľudia to nepoužijú, keďže stále sa z nebezpečnej cesty stane len o 30% alebo 60% bezpečnejšia cesta. To ale nestačí.

Ak primátor nechce z akéhokoľvek dôvodu – politického či finančného – vybudovať kompletnú sieť cyklotrás, moje odporučenie je, aby na cyklodopravu na štyri roky zabudol. Nech to zrealizuje v ďalšom období, nateraz ale nech urobí fantastické mesto pre chôdzu alebo fantastické mesto pre deti či seniorov. Ukázal som mnoho príkladov čo robí napríklad Paríž – školské ulice, kde sa uzatvárajú ulice pred školami, aby boli bezpečnejšie a deti do školy kráčali. Z dočasných úprav počas školského dňa sa stali v 80% trvalé zmeny. Dnes majú 350 školských ulíc a plánujú mať 500.

Bratislava môže taktiež robiť školské ulice, čo nemá nič spoločné s cyklistikou, pričom vytvorí pekné miesta pre deti pred školami, pripomínajúce akési námestíčka. Využiť sa dajú pred aj po škole, deti sa tu môžu stretávať a hrať, rovnako ako rodičia a dospelí. Stávajú sa z toho verejné priestory.

Keď sa ma teda pýtate, či je Bratislava dobrá... Mnohí hostia na konferencii hovoria, že je skvelá. Neviem, či chcú kontrakty, ale ja som úprimný. Nie som ale expert na Bratislavu. Prišiel som v sobotu, v nedeľu som si zabehal desať kilometrov, v pondelok ďalších päť. Videl som tak len 15 kilometrov ulíc. Videl som školy, knižnice či parky na pätnástich kilometroch. Možno to nebolo najlepších 15 kilometrov.

Videl som ale aj dobré veci. Máte veľa verejných priestorov, čo je dobré. Centrum je ale pre deti veľmi nudné.

Pokiaľ mesto nechce vybudovať kompletnú sieť cyklotrás naraz, nemalo by ju budovať podľa Peñalosu vôbec. Autor: Nino Belovič / YIM.BA

Za veľmi dôležitý parameter kvality infraštruktúry pre cyklistov sa považuje aj pomer bicyklujúcich žien. Prečo to tak je?

Prečo tomu tak je? Lebo ženy sú rozumnejšie ako muži (smiech). Ženy nebudú bicyklovať, pokiaľ to nie je bezpečné. Vidíte to takmer všade na celom svete. Pokiaľ máte dobrú cykloinfraštruktúru, ako v Kodani, na bicykloch je viac žien ako mužov. V mestách, kde nie je cykloinfraštruktúra dobrá, ako v Bratislave, je oveľa vyšší podiel mužov. Ženy sú tak indikátorom. Platí to aj pri parkoch a verejných priestoroch.

V minulosti ste kandidovali na primátora Toronta. Mesto má katastrofálny problém s dostupnosťou bývania. Ako sa dá podľa vás zlepšiť dostupnosť bývania v meste, ktoré je atraktívne, kam prichádza veľa ľudí a realitný trh je pod obrovským tlakom?

Myslím, že Toronto, tak ako ostatné veľké mestá v Kanade, v posledných 20 rokoch zlyhalo v rozvoji bývania. 80% lokalít v mestách (v Toronte došlo k zmene len nedávno) je určených pre samostatné rodinné domy, rovnako ako v USA. To je totálne nesprávne. Ako môžeme mať takéto lokality, kde treba budovať cesty, potrubia, elektrinu, školy, parky a popri tom sú tu obrovské prázdne domy? Bolo nelegálne predeliť domy a umiestniť tu viac ako jednu jednotku, čo je šialené. V mnohých domoch pritom žijú starší ľudia, ktorých deti sa odsťahovali a teraz žijú sami v pridrahých domoch. Mesto by im ale nedovolilo domy rozdeliť.

Dnes tak máme obrovské domy a kriticky nedostupné bývanie. Myslím, že to je obrovské zlyhanie vlády na všetkých úrovniach, na národnej, provinčnej aj lokálnej. Pritom sa dá veľa vecí spraviť. Pri cestách, kde je verejná doprava, sa napríklad dajú stavať šesťpodlažné domy. Pri metre aj dvanásťpodlažné. Keby sa to spravilo pred desiatimi rokmi, realitná kríza by neexistovala. My sme však opakovane zlyhávali a dnes je tu poplach a politici len začínajú robiť. Neurobili rozhodnutia, ktoré mohli urobiť už dávno.

Do akej miery je tento stav výsledkom aktivít CAVE alebo NIMBY ľudí, ktorých ste spomínali?

Veľa ľudí obviňuje NIMBYs. Ja obviňujem občanov, nie NIMBYs. Keď idete na komunitné stretnutie, NIMBYs sú zvyčajne tak traja idioti, ktorí chodia na každé stretnutie, či už o parkoch, bicykloch, chôdzi, stromoch, o všetkom. Všelijakých mestských zamestnancov a konzultantov býva viac ako občanov. Keby ale prišlo dosť občanov, napríklad 20-30, prevalcovali by NIMBYs. Veľký problém je, že participácia sa však robí veľmi zle, v dôsledku čoho majú NIMBYs neúmerne veľa moci. Občas hovorím ľuďom – prosím, choďte na tieto stretnutia. Neviete, akú máte moc, stačí sa len ukázať.

Sledujte YIM.BA na Instagrame.

Sledujte YIM.BA na YouTube.