Michal Matloň 24.09.2020 11:21

Aké fasády potrebuje Bratislava: Pohľad psychológa architektúry

Architektúra nie je len matkou umení, ale aj odborom, ktorý ovplyvňujú mnohé iné vedné disciplíny. S ohľadom na dosah architektúry na kvalitu a spôsob života je pri architektonickej tvorbe potrebné zvažovať aj jej sociologické či psychologické vplyvy. V spolupráci s psychológom architektúry Michalom Matloňom preto YIM.BA rozbieha diskusiu o potrebe širšieho pohľadu na kreovanie fyzického prostredia (nielen) nášho mesta.

Zdroj: Unsplash / Isabella Jusková

V posledných rokoch sa o verejnom priestore diskutuje veľa. Často počujeme, aká je dôležitá správna veľkosť námestí, vhodný výber zelene, komfortné chodníky pre chodcov či ergonomický dizajn lavičiek. O čosi menej sa ale hovorí o tom, že jedným z najdôležitejších prvkov verejného priestoru sú budovy, ktoré ho obklopujú a tvarujú. Dôvodov je niekoľko.

Jedným z nich môže byť dôvod praktický. Mesto za dnešných podmienok a pri dnešnej podobe územného plánu jednoducho nemá veľký dosah na vzhľad budov. V niektorých iných krajinách sa stretneme aj s takzvanými „form-based“ územnými plánmi, teda takými, ktoré skôr než funkciu budov v určitej zóne, určujú ich formálny vzhľad. Tak, aby celá štvrť pôsobila prívetivo a jednotne.

Druhým bude pravdepodobne orientácia dnešnej a nedávnej architektúry na jednotlivé stavby a ich autorov, skôr než na tvorbu harmonických celkov. No a tretím je silná ochrana súkromného vlastníctva, z ktorej vyplývajú už spomenuté slabé právomoci mesta v regulácii vzhľadu stavieb.

Negatívny priestor je neuzatvorený, tvorí pozadie pre stavby. Často k nemu vedú neaktuálne normy. Zdroj: Ahoj Development

Pozitívny priestor: Tvorí uzatvorený celok. Jan Gehl a David Sim v knihe “Soft City” opisujú
dôvody, prečo sa k takémuto mestu vrátiť. Zdroj: Unsplash/Thomas Konings.

Verejný priestor: Pozitívny či negatívny?

Verejný priestor by sme nemali vnímať ako „negatívny priestor“, teda akési pozadie pre jednotlivé stavby. Mali by sme ho vnímať ako „pozitívny priestor“, teda popredie, ktoré by malo byť stavbami obkolesené a vytvarované. Presne tak o tom hovoria Jan Gehl, či Christopher Alexander. Takýto priestor totiž v sebe nesie omnoho vyššiu kvalitu ľudského prežívania. Stáva sa „miestom“, nie len „priestorom“. Svetlotechnické normy nesúce modernistické dedičstvo ale vzniku takéhoto priestoru u nás často bránia.

Je tu ale ešte ďalší dôvod, prečo by sme sa mali pri premýšľaní o verejnom priestore sústrediť aj na fasády budov. Ten je novší, než urbanistická tradícia, no zároveň prichádza s veľmi podobnými odporúčaniami. Týmto dôvodom sú vedecké poznatky o človeku.

Možno ste o nich ešte nepočuli, no do popredia sa dnes začínajú dostávať vedy, ktoré skúmajú vzťah človeka a jeho prostredia. Nájdete ich pod názvami ako environmentálna psychológia, psychológia architektúry, kognitívna veda, neuroveda architektúry či neuroestetika. Sú to vedy, ktoré sa pýtajú, aký vplyv má na nás naše prostredie a ako na základe týchto poznatkov navrhovať mestá a priestor, v ktorom žijeme.

Evolučný odkaz pre architektúru 21. storočia

Tieto vedy ale získavajú poznatky, ktoré poukazujú na vysoký nesúlad medzi potrebami našich tiel a mozgov na jednej strane a tým ako dnes staviame naše mestá na strane druhej. Pripísať sa to dá medzi inými modernizmu dvadsiateho storočia, ktorý jedným švihom ruky, v spolupráci s priemyselnou výrobou stavieb, odhodil architektonickú tradíciu starú tisícky rokov. Tá dovoľovala mestám rásť organicky, v ľudskej mierke a na základe estetických kritérií, ktoré sú človeku prirodzené, pretože vychádzajú z geometrických princípov prírody, v ktorej sme sa evolučne vyvíjali po milióny rokov.

U zvierat sme tieto princípy pochopili už dávnejšie. Počas dvadsiateho storočia bolo módne stavať modernistické výbehy v zoologických záhradách. Príkladom je Lubetkinov bazén pre tučniaky v londýnskom zoo. Neskôr sa však zistilo, že toto ochudobnené prostredie nie je pre zvieratá vhodné, pretože im neposkytuje dostatok stimulov, nenapodobňuje ich prirodzené prostredie (v evolučnej biológii nazývané aj „prostredie evolučnej adaptácie“) a tak vedie k zvieratám, ktoré sú vystresované a správajú sa nepokojne či agresívne. Čoskoro sme pre ne začali stavať výbehy tak, aby v nich žili čo najkvalitnejší život. No architektúra pre ľudí v tejto oblasti zatiaľ zaostáva.

Vôbec pritom neplatí tvrdenie, že „čo je staré, to je dobré“. Výsledky vedeckého skúmania to ale práve v prípade architektúry často potvrdzujú. Naše mestá potrebujú stavby a fasády, ktoré zodpovedajú štruktúre nášho vnímania a stavbe nášho mozgu. Také, ktoré kedysi ľudia tvorili intuitívne, pretože im boli príjemné a považovali ich za krásne. Či už išlo o vernakulárnu architektúru s ľudovým ornamentom alebo mestské verejné stavby postavené podľa klasických princípov.

Lubetkinov bazén pre tučniaky sa ukázal byť pre život zvierat nevhodný, pretože sa nepodobal na ich prirodzené prostredie. Architektúru pre ľudí ale stále staviame na podobných princípoch. Zdroj: Wikimedia Commons

Aké fasády potrebuje dobré mesto?

Jednoduchá odpoveď: Dobré mesto potrebuje fasády, ktoré zvyšujú kvalitu života čo najväčšieho počtu jeho obyvateľov. Také, ktoré im pomáhajú znižovať stres, sú pre nich krásne, a vytvárajú miesta, ku ktorým ľudia získavajú citový vzťah. Také, ktoré v sebe nesú kvality ľudskosti a teda odrážajú nás samých. Potrebuje stavby, ktoré nie sú príliš veľké, majú veľa drobných detailov, odrážajú symetriu ľudského tela a živej prírody, neútočia na nás ostrými uhlami a hranami, nie sú príliš monotónne, ale ani príliš chaotické. Sú jednoducho šité na mieru ľuďom a ich architekti stavajú ľudí na najvyššiu priečku svojich hodnôt.

Zložitejšia odpoveď: Dobré mesto potrebuje fasády, ktoré spĺňajú kritériá biofilického dizajnu a  odrážajú to, ako sa náš mozog pozerá na svet okolo seba. Kognitívna veda už dlhšie používa pojmy ako „embodiment“ a „extended mind“. Tie hovoria o tom, že naše vnímanie nefunguje iba ako nezávislý pozorovateľ: „Pozerám sa, premýšľam a reagujem.“ Naša myseľ totiž používa svoje prostredie ako rozšírenie seba samej. Jednoduchým príkladom sú výskumy, ktoré ukazujú, že ľudia si lepšie vybavujú informácie na rovnakom mieste ako tam kde si ich zapamätali.

Embodiment zas hovorí o tom, že predmety (a aj stavby) okolo seba nevnímame len ako zmes čiar a farieb. Naša myseľ sa použitím takzvaných „zrkadlových neurónov“ (ktoré nám pomáhajú byť empatickými) vžíva aj do neživých predmetov, na ktoré sa pozeráme. Tie potom vyhodnocuje na základe skúseností s vlastným telom.

Dnes napríklad vieme postaviť budovu, ktorá zdanlivo odporuje gravitácii, napríklad odvážnym previsom či náklonom jedného z jej prvkov. Na racionálnej úrovni ľudia vedia pochopiť, že na nich previs nespadne. Lenže na emočnej úrovni v nás takého budovy často vyvolávajú napätie. A naše emócie, aj keď si ich nie vždy uvedomujeme, tvarujú náš život omnoho viac ako naša racionálna, evolučne mladšia časť.

Architekti Zahy Hadid pri návrhu tejto budovy v Antwerpách pravdepodobne s poznatkami o embodimente nepracovali. Nestabilne pôsobiace a naklonené stavby môžu vyvolávať úzkosť. Zdroj: Unsplash/Claudia Lorusso.

Nové poznatky a skúsenosti s architektúrou v 20. a na začiatku 21. storočia nám umožňujú vytvoriť základné princípy pre ľudskejšie fasády. Tieto princípy si priblížime v ďalšom článku. 

Sledujte YIM.BA na Instagrame. 

Sledujte YIM.BA na YouTube. 

Sledujte YIM.BA na Instagrame.

Sledujte YIM.BA na YouTube.