Adrian Gubčo 28.07.2020 13:30

Dom odborov Istropolis sa nedá zachrániť

Predstavenie Nového Istropolisu vyvolalo z logických dôvodov mimoriadny záujem médií a obrovský počet reakcií. Veľká väčšina sa venuje jedinej téme – asanácii pôvodného komplexu Istropolis. Milovníci modernistickej architektúry obviňujú developera z neúcty voči historickému a kultúrnemu odkazu budovy, investor Immocap sa bráni, že pôvodný Istropolis bol neudržateľný. Čo sú dôvody takéhoto postoja?

Autor fotografie © Matej Hakár 2020

Na úvod si pripomeňme základné fakty: Už v roku 1956 sa konala architektonická súťaž na tzv. Dom odborov, techniky a kultúry na Trnavskom mýte, veľkú reprezentatívnu stavbu pre zjazdy a kongresy, ktorá mala nahradiť pôvodné bratislavské Centrálne trhovisko. Na mieste sa nachádzal aj jeden z bratislavských predmestských záhradných palácov, Berchtoldov palác, ktorý bol určený na asanáciu. Víťazom súťaže sa stala trojica vynikajúcich architektov, nazývaných aj „Lordi“: Ferdinand Konček, Iľja Skoček a Ľubomír Titl.

Projekt, s ktorým architekti zvíťazili, však bol odlišný od toho, čo sa nakoniec realizovalo. Ako uvádzajú poprední slovenskí historici architektúry, H. Moravčíková a M. Dulla vo veľkej publikácii Architektúra Slovenska v 20. storočí, idea sa posúvala od klasicizujúcich kompaktných blokov, cez subtílne solitérové poňatie až po masívnu hutnú kompozíciu, ktorá nakoniec aj vznikla. Cieľom architektov bolo uzavrieť blízku križovatku do podoby námestia.

Nielen preto však bola budova taká mohutná. Jej rozsah súvisel aj s jej účelom – v kultúrnej časti vzniklo kino, jedna menšia sála a veľká kongresová sála s 1.280 miestami. Určená bola pre rokovanie zjazdov komunistickej strany. To si vyžadovalo náležitú reprezentatívnosť a mierku, ktorá sa po páde režimu – len osem rokov po dokončení budovy v roku 1981 – stala komplikáciou. Na jednej strane vznikla v dôležitej centrálnej polohe Bratislavy monumentálna stavba, no v nových podmienkach a snahe o ekonomickú efektívnosť bola skôr problémom.

Ohromujúce priestory s viacerými príťažlivými prvkami sa začali preto zapĺňať drobnou a nedôstojnou štruktúrou menších obchodíkov. V budove sa aj naďalej konali kultúrne predstavenia, na svoju dobu mimoriadne kvalitná technológia však začínala zaostávať. Obrovské foyer bolo efektné, nároky na jeho udržiavanie však enormné. V prvom rade ale už stavba, ktorej autori nemohli očakávať, že v tejto oblasti nastanú také výrazné zmeny, nedokázala poskytnúť takú flexibilitu pre širokú škálu rozličných typov produkcií, ktoré si požiadavka po ekonomickej prevádzke vyžadovala.

Asi aj preto pristúpil porevolučný vlastník, Jednotný majetkový fond zväzov odborových organizácií v SR (JMF), k odpredaju Istropolisu. Ako uviedol primátor Hlavného mesta SR Bratislavy Matúš Vallo vo svojom stanovisku, o predaji sa hovorilo už o roku 1999, kedy Istropolis stratil status kultúrneho centra, no dlhé roky odborári neobdržali adekvátnu ponuku. To sa stalo až v roku 2017, kedy súčasný vlastník, spoločnosť Immocap, kúpila pozemky a budovy na Trnavskom Mýte, ako hovorí, v transparentnej súťaži v súlade so zákonom.

Immocap následne venoval príprave nového projektu približne tri roky, popri ktorej existujúcu budovu komplexne zanalyzoval. Dôvody sú zrejmé – bez ohľadov na prevádzkové problémy či energetickú náročnosť, Istropolis je významným a populárnym architektonickým dielom. Aj pri maximálnej kvalite nového projektu tu bude vždy nemalá komunita, pre ktorú je perspektíva asanácie komplexu jednoducho neprijateľná. Nanešťastie, bližší prieskum objektu ukázal, že jeho zachovanie nie je reálne. 

Interiér obsahuje viaceré zaujímavé detaily, veľká časť - napríklad mramor alebo stropy - budú znovu využité a reinterpretované aj v Novom Istropolis. Autor fotografie © Matej Hakár 2020

„Šokovalo nás, v akom dezolátnom stave sme našli objekt Istropolisu,“ pripúšťa developer, ktorý vykonal zhodnotenie stavu budovy potom, ako ju prebral. Audity sa zamerali na stavebno-technické vlastnosti Istropolisu – napríklad statiku budovy, energetickú náročnosť či akustiku - ale aj urbanisticko-architektonický potenciál stavby pre rozvoj nových funkcií, predovšetkým pre kultúrno-spoločenskú funkciu.

Z auditu statiky budovy napríklad vyplýva, že základy, zvislé nosné prvky aj vodorovné nosné prvky už nevyhovujú v súčasnosti platným normám. Pri základových pásoch sa nachádzajú kritické oblasti najmä na koncoch stien a pod stĺpmi, ktorých šmyková a ohybová odolnosť môže byť nedostatočná, kým pri nosných prvkoch je nedostatočná ich únosnosť, nehovoriac o možnosti zvýšenia zaťaženia. Je navyše otázne, či vystuženie stropu zodpovedá súčasným potrebám. Developer dodáva, že s ohľadom na účel objektu sa ukazuje ako slabá aj požiarna odolnosť, keďže výstuž je nedostatočne krytá. Riešenie je možné len za cenu enormných nákladov.

V prípade energetického auditu sa zistilo, že dlhé roky nedostatočnej údržby viedli v niektorých prípadoch takmer až k havarijnému stavu viacerých technologických aj stavebných častí. Obalový plášť budovy, resp. jeho konštrukcie, už taktiež nespĺňajú dnešné normy. „Z posúdenia je zrejmé, že všetky konštrukcie obalového plášťa nevyhovujú podmienke splnenia maximálnych a odporúčaných hodnôt priemerného súčiniteľa prechodu tepla konštrukcie Uem podľa STN 73 0540-2/Z1 tab. 3,“ špecifikuje Immocap. Nevyhovuje ani energetická hospodárnosť budovy, a to podľa normy platnej do 1.1.2016, nehovoriac o dnes odporúčaných hodnotách.

Akustiku posudzoval investor v súlade s normou STN EN ISO 3382, pričom meral čas dozvuku v troch sálach – veľkej sále, spoločenskej sále (obidva priestory boli hodnotené ako viacúčelová sála) a v kinosále, ktorá bola hodnotená ako prednášková sála. Namerané hodnoty, získané metódou impulzovej odozvy, nedosiahli normou požadované hodnoty ani v jednej z meraných sál. Immocap dodáva, že je výsledky auditov pripravený poskytnúť na požiadanie.

Napriek tomu, že dané výsledky sa dali pri budove, do ktorej sa takmer štyri desaťročia prakticky neinvestovalo, viacmenej očakávať, developer na začiatku roka 2018 zrealizoval v spolupráci s londýnskym štúdiom Make Architects overovaciu urbanistickú štúdiu, v rámci ktorej sa skúmala aj možnosť čiastočného zachovania pôvodného Istropolisu. Úplné zachovanie bolo odmietnuté ako neefektívne, Make Architects preto zanalyzovali možnosť ponechania charakteristického foyer a hlavnej sály. Ani v tomto prípade sa však zachovanie tejto časti neukázalo ako zmysluplné a udržateľné.

Technické vybavenie Istropolisu bolo kedysi špičkové, dnes však už zaostáva natoľko, že jeho modernizácia by bola neefektívna. Autor fotografie © Matej Hakár 2020

Immocap konštatuje, že ak má byť cieľom oživenie celého mestského bloku o veľkosti 3,8 ha, a to vybudovaním nielen komerčných objektov, ale aj s vytvorením kultúrno-spoločenského uzla s kapacitou 3-5-tisíc divákov, vylúčením automobilovej dopravy do podzemia a tvorbou kvalitného verejného priestoru so zeleňou a cyklotrasami, je poloha a podoba pôvodného Istropolisu neriešiteľný problém. Monumentálna stavba s rozsiahlym pôdorysom v strede bloku nevytvára potenciál pre vznik aktívnej mestskej štruktúry, práve naopak, znefunkčňuje ju. Ani prispôsobenie sály súčasným nárokom by – okrem efektivity vynaložených prostriedkov – nebolo veľkým víťazstvom.

Rozšírenie kapacity by si totiž vyžiadalo zmenu nosného systému celej budovy, keďže obvodové steny hlavnej sály patria k nosným prvkom celej budovy. Zväčšenie kapacity by si taktiež vyžadovalo reprofiláciu foyeru, čo by mohlo narušiť architektonické hodnoty, ktoré by sa takto mali práveže chrániť. A v neposlednom rade, iba navýšením kapacity by sa nevyriešila otázka slabej flexibility priestoru, ktorá je dnes považovaná za základný paramater kultúrno-spoločenských sál (napríklad vo forme rozličných usporiadaní sedenia, pretvorenia hľadiska či rozdelenia sál na menšie celky).

Možno tak zhrnúť, že zachovaniu Istropolisu v súčasnej, ale v podstate aj viac či menej upravenej podobe bránia stavebno-technické a prevádzkové dôvody. Pri stavebno-technických príčinách sa ako komplikácia ukazuje takmer úplne všetko: narušený je obklad budovy, čo by si vyžadovalo náročnú fixáciu, vnútri budovy sa nachádza azbest, vzduchotechnika a vetranie sú taktiež zastaralé, dokonca nefunkčné, lebo by sa inak ako chladivo museli používať zakázané freóny. Hydraulické mechanizmy pod javiskami sú dnes v takom stave, že im revízny technik odmietol dať revíziu.

V prípade eventov – aj v tomto ohľade vykonal developer audity – by údajne ani rekonštrukcia za desiatky miliónov eur nepriniesla výrazné zvýšenie záujmu promotérov a produkčných manažérov. Súčasné nároky na organizáciu veľkých spoločenskýh podujatí nespĺňajú javiskové priestory ani ich zázemia. Zástupcovia piatich veľkých produkčných spoločností podľa developera odmietli možnosť v Istropolise organizovať podujatia.

Ukazuje sa tak, že ani pri veľmi veľkej snahe nie je súkromný vlastník schopný dosiahnuť takú kvalitu priestorov, aby sa z Istropolisu mohlo stať opäť dobre fungujúce kultúrne alebo kongresové centrum. Mnohé z hodnôt pôvodnej architektúry sú nepopierateľné, no budova samotná už nie je životaschopná. Kritici majú pravdu, že ide o výraznú stratu, osud Istropolisu však bol podľa všetkého spečatený 17. novembrom 1989, nie kúpou budovy zo strany privátneho investora.  

Hlavnou požiavkou na súčasné kultúrne sály je ich vysoká flexibilita, čo Istropolis bohužiaľ nespĺňa. Jedinou možnosťou tak je vybudovanie nového kultúrno-spoločenského centra. Zdroj: Immocap

Analýza Immocapu vrhá nové svetlo aj na mnohé tvrdenia, ktoré hovoria o tom, že „budovu stačí jednoducho opraviť“ a že v iných krajinách by bolo niečo takéto neprípustné. Porovnávanie osudu stavieb naprieč krajinami odhaľuje limity prirovnávania sa k cudzím vzorom – pri akomkoľvek poukazovaní na zahraničné príklady treba byť veľmi opatrný. Zvlášť pri takýchto komplexných otázkach, ktoré rozhodne nie sú čierno-biele, platí, že podmienky sú veľmi rôznorodé.

V tomto prípade sa využívajú najmä dva príklady: Palác kultúry, resp. Kongresové centrum Praha, a hala Finlandia v Helsinkách, obnovený neofunkcionalistický klenot od legendárneho fínskeho architekta Aalvara Aalta. Od Bratislavy sa však obe centrá líšia viacerými zásadnými vlastnosťami, predovšetkým vlastníctvom, veľkosťou, architektonickým konceptom a dlhodobým imidžom a silou oboch miest, ktoré si môžu dovoliť aj veľkorysejšie riešenia, keď ide o transformáciu starších budov a súborov.  

Istropolis však nie je vlastnený ani štátom a mestom (Praha), resp. iba mestom (Helsinki), ktoré nemá motiváciu vytvárať prevádzkový zisk (čo je pri súkromnom vlastníkovi absolútne legitímne), nemá veľkosť a dostatok sál, ktoré by umožňovali konanie naozaj veľkých podujatí, nehovoriac o možnosti transformovať sály pre rozličné účely, a ani architektúra neumožňuje také úpravy a rozšírenia kapacity, ako to bolo v prípade Finlandie. Istropolis nie je symbolom nezávislosti Slovenska, ako Finlandia, a slovenská metropola zataľ ešte nie je takým hráčom v kongresovej turistike ako Praha, ktorá je v tomto smere svetovým lídrom.

Naostatok, Bratislava skutočne nie je také bohaté mesto a Slovensko taký bohatý štát, aby si pri súčasnej absencii kvalitnej kultúrnej sály alebo miesta pre medzinárodné kongresy mohli dovoliť investovať obrovské prostriedky do modernizácie a následného udržiavania mohutného a neefektívneho kolosu, ktorý tieto predpoklady nedokáže plnohodnotne naplniť. Žiadať niečo také od súkromnej firmy je nezmysel, a mávnuť rukou nad predkladaným projektom by bolo nebezpečné.

Navrhovaný projekt pôsobí z doteraz zverejnených materiálov citlivo s miernymi odkazmi na pôvodný Istropolis. Zdroj: Immocap

Bez ohľadov na snahu kritikov odmietnuť predkladaný development ako generický a ničím zaujímavý, ide skutočne o výnimočný zámer v celoeurópskom meradle. Tímy, ktoré sa zúčastnili architektonickej súťaže, vrátane jej víťaza, sú bez debát popredné pracoviská s globálnym dosahom. Za inými dielami týchto kancelárií – napríklad do Hafen City v Hamburgu, na ktorom pracuje KCAP, ateliér za Novým Istropolisom, už dlhé roky – chodia na exkurzie aj naši tvorcovia. Ďalší spoluautori zo štúdia Charcoalblue sú zas absolútnou svetovou špičkou v tvorbe kultúrnych priestorov.

Zo zverejnených návrhov nového kultúrno-kongresového centra je zrejmé, že snahou bolo vytvorenie citlivého riešenia, do ktorého by sa aspoň čiastočne zapracovali odkazy na pôvodný Istropolis. Odráža to už vonkajšia architektúra budovy, rešpektujúci prístup sa prenáša aj do interiéru. Dôležité je, že prvky sú vkladané tiezvo a bez lacnej snahy o gýčové implementovanie starších artefaktov do novej budovy či exteriéru.

Immocap tak zatiaľ hovorí o zachovaní fontány P. Mikšíka, pôvodných stožiarov a vlajkoslávy či svetlíkového stropu vo foyer, ktorý sa vie dobre zaintegrovať aj do novej budovy. Inštalovať sa má aj vitráž Milana Dobeša, pričom investor tvrdí, že prebehlo stretnutie priamo s autorom, ktorý konzultoval jeho najvhodnejšie umiestnenie. Nakoniec, využitý by mal byť aj často skloňovaný kubánsky mramor, ktorý teraz prechádza technickým auditom.

Debata, či zachovať starú budovu alebo ju radšej nahradiť novou, je vždy náročná a veľmi do nej zasahujú nielen racionálne argumenty, ale aj hodnotové postoje jednotlivca. Je to, čo budova reprezentuje, pre spoločnosť tak dôležité, že si to zaslúži večnú ochranu, a to aj za cenu mimoriadnych nákladov a zaostávania v iných ohľadoch, alebo je možné ju nahradiť hodnotou vyššou? Nie je to, čo dostaneme výmenou za starý Istropolis, z dlhodobého hľadiska oveľa prospešnejšie, ako síce jedinečná, ale čoraz menej funkčná architektúra? Môže si Bratislava dovoliť vo svojom jadre nefungujúcu „katedrálu“ (čoho?), ako to nazval jeden komentátor, alebo by mala využiť šancu a získať vynikajúcu multifunkčnú halu, ktorá sa stane novou ikonou mesta?

Na konci dňa ani najväčší kritici zámeru Nového Istropolisu nebudú môcť poprieť jeden fakt: pôvodný komplex nikdy nebude fungovať tak, aby to nebolo na úkor niečoho: financií, ekonomiky, ale aj celého mesta a jeho kvality, bohatstva, kultúrnosti a prestíže. Nepomer medzi tým, čo získame a čo stratíme, považujem za tak zásadný, že síce s ťažkým srdcom, no predsa len musíme dať starému Istropolisu zbohom.

Ak tomu tak bude, musíme sa preniesť k inej a v podstate aj oveľa dôležitejšej debate: aký obsah Nový Istropolis prinesie a čo to pre Bratislavu – teda hlavne jej obyvateľov a obyvateľky – bude znamenať. A tu priestor pre naozaj konštruktívnu a plodnú diskusiu, ako maximalizovať verejný záujem a profit, stále je.

Článok vznikol v spolupráci so spoločnosťou Immocap. 

Autor fotografií: Matej Hakár. Pozrite si všetky fotografie Istropolisu vo fotoalbume.

Sledujte YIM.BA na Instagrame.

Sledujte YIM.BA na YouTube.

Sledujte YIM.BA na Instagrame.

Sledujte YIM.BA na YouTube.