Verejná správa sa zvykne často sťažovať na nedostatok financií, ktorý jej neumožňuje realizovať nové kapitálové investície, ako aj na záťaž, ktorú spôsobujú svojimi stavbami developeri. Aj preto vznikol inštitút tzv. Poplatku za rozvoj, v rámci ktorého investori dávajú samospráve peniaze, ktorá má z toho rozvíjať verejné priestory či vybavenosť. V praxi sa to však deje len v obmedzenej miere.
Ako uvádza vo svojej analýze Inštitút urbánneho rozvoja (IUR), v ktorom sú zastúpení kľúčoví hráči v bratislavskom developmente, mesto a mestské časti mali ku koncu roka 2019 zdroje vo výške takmer 15,5 milióna eur, ktoré boli určené na rozvojové projekty. Od zavedenia poplatku pred troma rokmi vyzbierali celkovo 19 miliónov eur. Hlavné mesto tieto peniaze nepoužilo zatiaľ vôbec, mestské časti preinvestovali len 3,6 milióna eur.
Hlavné mesto aj väčšina mestských častí pritom vyrubili poplatok v maximálnej výške, teda 35 eur za meter štvorcový podlažnej plochy v novom projekte. 68% z vyzbieraných peňazí ide na účet mestskej časti, kde sa investícia realizuje, 32% ide mestu. Z mestských častí poplatok najaktívnejšie využíva Ružinov, viaceré však tieto peniaze nepoužili vôbec.
IUR poukazuje na fakt, že za vyzbierané peniaze by sa dalo vybudovať 15 nových škôlok (každá pre 100 detí), alebo takmer 100 hektárov nových parkov či 100 športovísk ako tzv. JAMA, otvorená v roku 2017 v Petržalke. To sú už významné investície, ktorých dosah by bol citeľný. Problémom je podľa všetkého nepripravenosť mestských častí aj mesta, ktoré nemajú pripravené projekty, do ktorých by mohli peniaze vložiť.
Hlavné mesto má pritom dnes k dispozícii viac ako 6 miliónov eur, čo je suma, za ktorú by sa dala vybudovať napríklad celá pláž v Novom Lide, niekoľko kilometrov cyklotrás alebo dokončiť rekonštrukcia Námestia Slobody. Doteraz však obyvatelia väčšinou necítia výrazné benefity z vyberania poplatku.
„Účelom poplatkov za rozvoj je navýšiť obciam dodatočné zdroje na budovanie novej infraštruktúry, aby nová výstavba prinášala okamžité benefity aj pre starousadlíkov. Práve títo občania by sa mali dožadovať využívania týchto peňazí a informácií o tom, ako sa využívajú,“ uviedol Juraj Suchánek, výkonný riaditeľ Inštitútu urbánneho rozvoja.
Napriek slabému celkovému využívaniu prostriedkov, predsa len niektoré mestské časti tieto zdroje použili na financovanie rozvojových zámerov. Zo sedemnástich bratislavských mestských častí doteraz deväť z vybraných peňazí financovalo konkrétne projekty, pričom výpočet podporených zámerov je celkom veľký.
Najaktívnejšou zo všetkých mestských častí je Ružinov, ktorý v roku 2019 vybral vyše 3,2 milióna eur. Z tejto sumy bol investovaný jeden milión na rekonštrukciu a výstavbu chodníkov, miestnych komunikácií, cyklotrás či na rekonštrukciu detského ihriska.
V Záhorskej Bystrici využili spolu viac ako pol milióna eur na stavbu viacúčelovej športovej haly a na rozšírenie materskej školy nadstavbou. Záhorská Bystrica je zároveň časťou, ktorá poplatok vyťažila takmer na maximum.
Dúbravka využila z poplatkov takmer 300-tisíc eur na budovanie parkovacích miest a rekonštrukcie materských a základných škôl, revitalizáciu vnútrobloku sídliska, stavbu verejného parku či opravy ciest. V Starom Meste sa za podobnú sumu zrekonštruovali chodníky a historická dlažba na Zelenej ulici, oporný múr na Pražskej ulici, pripravená bola projektová dokumentácia na rekonštrukcie viacerých ulíc a i.
Vrakuňa využila vyše 170-tisíc eur na financovanie rekonštrukcie škôlok, vybudovanie detských ihrísk, bezbariérové priechody pre chodcov, spomaľovacie prahy a vyhliadkovú vežu vo Vrakunskom lesoparku. Mestské časti Vajnory a Devínska Nová Ves investovali peniaze do rekonštrukcie ciest a chodníkov, IUR však pripomína, že Vajnory na tento účel použili len 10-tisíc eur, kým Devínska Nová Ves 340-tisíc.
Významné prostriedky inkasovalo aj Nové Mesto, ktoré použilo príjmy z poplatku za rozvoj na škôlky, športovisko pri základnej škole, verejný park či rekonštrukciu vnútrobloku sídliska, ciest, strechy školy, kotolní či rozvodov. Mestská časť Jarovce použila vyše 60 tisíc eur z poplatkov za rozvoj na rozšírenie verejného osvetlenia, projekt cyklotrasy a kanalizáciu prípojky pre základnú školu.
Okrem týchto mestských častí ešte ostávajú Petržalka, Karlova Ves, Lamač, Podunajské Biskupice, Čunovo, Devín, Rača či Rusovce, ktoré peniaze nepoužili vôbec na nič. V niektorých prípadoch je to dané aj tým, že príjmy sú minimálne – napríklad v Devíne či Rusovciach, inde je to dané celkovým odporom k výstavbe (čo sa týka Čunova a najmä Karlovej Vsi, ktorá vybrala na poplatku najmenej peňazí zo všetkých mestkých častí, čo však pri postoji vedenia mestskej časti k rozvoju nie je prekvapením) alebo nepripravenosťou. Rača má napríklad k dispozícii viac ako 1,3 milióna eur, úloh má pritom dosť.
V čase, keď sa viedli debaty o potrebe a podobe Zákona o miestnom poplatku za rozvoj, mnohí politici boli jeho hlasnými obhajcami, pričom si poplatok predstavovali ako „kladivo na developerov“. V skutočnosti však s ideou poplatku prišli samotní developeri, ktorí takto chceli lepšie nastaviť systém fungovania tzv. vyvolaných investícií a zabezpečiť, že skutočne vzniknú realizácie, z ktorých bude verejnosť benefitovať.
Pôvodná filozofia spočívala v tom, že vyvolané investície, teda rozličné zásahy do verejnej infraštruktúry, spoločne s požiadavkami samospráv na podporu rozličných lokálnych zámerov, by boli odpočítateľné od vyrubeného poplatku (resp. započítané). Systém vyvolaných investícií vytvára priestor pre korupciu a niekedy projekty aj neúmerne predražuje. Developeri taktiež žiadali, aby bola výška poplatku pevne stanovená a aby bol poplatok splatný ku kolaudácii projektu.
V praxi sa takmer nič z toho nepodarilo splniť. Väčšina samospráv vyrubila maximálne sadzby, vyvolané investície však nezanikli. Poplatok je splatný k stavebnému povoleniu, mestské časti a mesto tak inkasujú peniaze, ktoré potom musia investovať, namiesto developerov, ktorí by tieto prostriedky vedeli využiť efektívnejšie. Spoplatňované boli aj schodiská alebo chodby, nielen miestnosti so zaťažujúcou funkciou. Okrem toho, nijako sa neskrátili ani lehoty posudzovania projektov. Zákon spočiatku dokonca obsahoval klauzulu, že domy do 100 metrov štvorcových plochy sú od poplatku oslobodené, čo bola priama podpora suburbanizácie.
Dnes sa ukazuje, že kritika pôvodného znenia zákona bola opodstatnená. Výsledky zavedenia poplatku sú rozpačité, požiadavky samospráv vedú k predražovaniu projektov, čo sa negatívne dotýka klientov, a prostredie nie je v žiadnom prípade transparentnejšie. Nedokonalosti zákona viedli k jeho novelizácii v roku 2019, kedy sa aspoň niektoré najhoršie súčasti podarilo zmeniť – vyňaté z poplatku sú napríklad zmieňované schodiská či šachty.
Celkovo to však veľa nemení. Mesto a mestské časti doplácajú na svoju nepripravenosť, ktorú možno v niektorých prípadoch nazvať aj nekompetentnosťou. Inak sa nedá vysvetliť, že samosprávy majú k dispozícii nemalé prostriedky, no nedokážu ich využiť v prospech obyvateľov. Zvlášť zarážajúce to je v prípade Hlavného mesta, ktoré nedostatok nových investícií zatiaľ vysvetľuje nepripravenosťou projektov z minulého obdobia.
Situácia sa snáď zmení už v priebehu tohto roka, na ktorý Magistrát avizoval spustenie veľkého počtu rekonštrukcií verejných priestranstiev, ciest a chodníkov, pričom prostriedky získal z daru Vlády SR a zo zvýšenia daní z nehnuteľností. Príjmy z poplatku za rozvoj medzi zdrojmi neuvádzal, k plánovaným 22 miliónom by to však pridalo ďalších šesť, čo vytvára priestor pre realizáciu ďalších zásahov.
Mesto sa v roku 2020 nemôže vyhovárať na nedostatok peňazí. Je čas, aby to bolo v uliciach metropoly vidno.
Sledujte YIM.BA na Instagrame.
Sledujte YIM.BA na YouTube.
Informácie o projektoch, výstavbe a architektúre v Bratislave | Information about development and architecture in Bratislava, Slovakia
Pozrieť viac
Komentáre