Adrian Gubčo 04.04.2025 17:40

Majstri sveta vo výhovorkách. Čo Bratislave chýba, aby bola skutočne vyspelým mestom

Na Slovensku často hovoríme, že by sme chceli byť ako vyspelý svet. V Bratislave, kde žije veľmi veľa ľudí so zahraničnými skúsenosťami, je tento dopyt ešte vyšší. Rôzni komentátori hľadajú vysvetlenia, prečo sa to nedarí, pričom upozorňujú na dejiny, kultúru či voličské správanie. Ak ale existuje niečo, čo je nepochybne vlastné celej spoločnosti od Bratislavy po Sobrance, je nedostatok odvahy a snaha hľadať spôsoby, ako nič nezmeniť.

Ilustračný záber. Autor: Nino Belovič / YIM.BA

Vytvoriť vyspelé mesto s vysokou kvalitou nie je ťažké. Toto tvrdenie znie zvláštne, keď sa toľko svetových miest o to usiluje a len časť z nich má naozaj dobré výsledky. V skutočnosti ale naozaj nejde o natoľko náročnú úlohu. Tí najlepší totiž vytvárajú inovácie a postupy, ktoré môžu tí ostatní jednoducho prebrať. Nič netreba nanovo vymýšľať, stačí sa učiť od lídrov.

Tvrdí to aj jeden z popredných expertov na zvyšovanie kvality v mestách, kanadsko-kolumbijský urbanista Gil Peñalosa. „Takmer všetko, čo musíme v mestách urobiť, vieme urobiť,“ hovorí. „Nie je to technický problém. Niekde inde vo svete vedia, ako urobiť dobré mesto pre deti, iní vedia, ako urobiť dobré mesto pre chôdzu, bicykle alebo verejnú dopravu. Nie je to technický problém, každý vie, ako to spraviť.“

Problém spočíva skôr v niečom inom. „Dôležitá vec je, ako sa k tomu dostať. Veľa ľudí o tom kecá, kecá, kecá. Kecajú o tom, ale musíme sa posunúť od kecania k robeniu,“ zdôrazňuje Peñalosa. Mnohé svetové samosprávy, ale aj celé štáty bojujú s tým, že síce vedia, čo majú robiť, ale kvôli odporu voličov to nespravia. A to dokonca aj vtedy, keď vedia, že prípadný hnev ľudí bude len dočasný a veľmi rýchlo sa dostavia pozitívne efekty.

Dokazuje to prípad Paríža, momentálne asi najodvážnejšieho svetového veľkomesta, ktoré prešlo v posledných rokoch dramatickými zmenami. Pod vedením starostky Anny Hidalgo iniciovalo drastické zmeny v doprave, spojené s vylúčením automobilov z rušných komunikácií, radikálnym rozvojom cyklodopravy, rozširovaním priestoru pre chodcov na úkor ciest či vysádzaním zelene.

Hidalgo nie je pritom populárna. Keď kandidovala v roku 2022 za prezidentku Francúzska, dopadla katastrofálne. Jej podpora medzi Parížanmi bola v januári 2024 na úrovni 30%, v roku 2018 to bolo 42%. Jej kritici podľa portálu Politico tvrdia, že vízia 15-minútového mesta, na ktorej parížska radnica pracuje, nie je zlučiteľná s ideálom západného mesta. Ľudia sa totiž do nich údajne sťahujú kvôli anonymite. Komunitne orientované štvrte s preferenciou pešej a cyklistickej dopravy túto anonymitu narúšajú.

Na druhej strane, výsledky snáh Hidalgo hovoria samé za seba. Medzi rokmi 2014 a 2024 kleslo znečistenie ovzdušia o 40%. V októbri 2024 bola znížená maximálna povolená rýchlosť na Boulevard Périphérique, veľkej okružnej komunikácii, obklopujúcej vnútorný Paríž, z 70 km/h na 50 km/h. Zápchy sa znížili o 16%, cestovné časy sa nezmenili, o 17% klesli nehody, o 12% klesli emisie oxidu dusičitého a o 6% klesol objem pevných častíc.

Anne Hidalgo si musí uvedomovať, že jej iniciatívy zo začiatku neznejú populárne. Ako svoj hlavný cieľ však deklaruje premenu Paríža na udržateľné mesto, ktoré už nie je založené na automobilovej doprave – a reálne ho aj napĺňa. Má totiž odvahu vízie nielen predostrieť, ale ich aj realizovať.

Paríž znížil rýchlosť na Boulevard Périphérique, prinieslo to okamžité benefity. Zdroj: APUR / Emil Maj Christensen

V Bratislave ani na Slovensku by s týmto prístupom asi nepochodila. Povahou obyvateľov Karpatskej kotliny je totiž hľadať spôsoby, ako sa niečo nedá, a vytvárať rozličné výhovorky, prečo Paríž nie je hoden inšpirácie. V tomto prípade možno predpokladať, že by výhrady zahŕňali prítomnosť metra či podzemných vlakov, hustotu zástavby, väčšie finančné zdroje, vzťah Francúzska k Parížu alebo silnejší vplyv socialistov, pre ktorých je ekológia tradičnou agendou. Jednoduchší jedinci by rovno povedali, že kroky Paríža sú hlúposť.

Isteže, mnohé z týchto dôvodov majú výrazný vplyv na to, ako pracovať s mestom. Paríž má mimoriadne hustú sieť metra, na druhej strane sa ale jeho priemerná rýchlosť približuje priemernej rýchlosti električiek v Bratislave. Má extrémne hustú mieru zastavanosti a najvyšší podiel ľudí dopravujúcich sa pešo v Európe. V skutočnosti ale ide len o zástupné dôvody, prečo nebrať Paríž ako inšpiráciu.

Francúzska metropola je vzorom najmä v prístupe a odvahe a až potom v konkrétnych riešeniach. Asi nikto nemôže očakávať, že sa v Bratislave zrealizuje 1.300 kilometrov cyklotrás za 10 rokov, rozhodne ale možno žiadať, aby sa uzavreli niektoré cesty pre automobilovú dopravu, inde sa zúžili či zredukovali pruhy a na iných miestach vybudovali segregované cestičky pre cyklistov. To sú jednoduché zásahy, realizovateľné prakticky kdekoľvek.

V prvom rade je ale dôležité, aby malo mesto pre takéto úpravy odvahu. Záujem na zmene pritom musí byť reálny a autentický. Ak si samospráva nie je istá svojimi krokmi, nemala by to robiť možno vôbec. Konštatuje to aj Gil Peñalosa na príklade cyklodopravy. „Rozvoj bicyklovania je jedna z najnáročnejších vecí. Musíte totiž vybudovať buď kompletnú sieť, ale neurobiť nič,“ upozorňuje.

Jeho postrehy sú dokonale aplikovateľné na Bratislavu, kde sa v roku 2023 vybudoval úsek cyklotrasy na Rázusovom a Vajanského nábreží. Po silnej kritike zo strany časti verejnosti sa mesto očividne zľaklo a v projekte ďalej nepokračovalo. Práve to bol ale moment, keď malo dokázať svoje presvedčenie, že išlo o správny krok, a agresívne koridor ďalej rozšíriť západným aj východným smerom.

Keby to urobilo už dávnejšie, neexistoval by dnešný mačkopes – vodiči by si boli vedomí, že nábrežie skutočne nie je tranzitná trasa, a volili by iné trasy alebo spôsoby prepravy. Dnes ale naďalej cestujú autami, dúfajúc, že práve v kritickom úseku sa doprava výrazne nespomalí. Prvotná úprava bola na bratislavské pomery odvážna, na reálnu zmenu je ale potrebné viac, ako „na bratislavské pomery“.

Bratislava mala namiesto ponechania cyklotrasy na nábreží v súčasnom stave pokračovať s jej rozšírením. Autor: Nino Belovič / YIM.BA

Slovenskej metropole aj Slovensku celému chýba líder ako Anna Hidalgo a mnohí ďalší, ktorí svoju funkciu využívajú na rozvoj spoločnosti, nie ako miesto, kde sa na dlhé roky „zašijú“. Snaha o dlhodobé prežitie v politickej funkcii nevyhnutne vedie k pasivite. Kto nič neurobí, ani nič nepokazí, a zvyšuje si tak šancu byť opätovne zvolený, keďže znižuje riziko, že nahnevá voličov. Tejto salámovej metódy sa drží väčšina politikov na Slovensku.

Za najväčšie osobnosti však považujeme vodcov a štátnikov, ktorí nedbali na väčšinové postoje ani nekonečné výhovorky. Medzi svetovými mestami si zas najviac všímame (a nielen my, ale napríklad aj investori) tie, ktoré sa nezľakli výziev a prekonali ich. Ešte stále západná civilizácia viac uznáva odvahu pred zbabelosťou. Pri Slovensku, ktorého obyvateľov označil významný intelektuál Martin M. Šimečka ako zbabelý národ, ale možno pochybovať.

Kverulantstvo je v našej spoločnosti extrémne rozšírený jav. Využívajú ho oportunisti, ďalší ním ospravedlňujú absenciu svojej vlastnej rozhodnosti. Ak však bude riadiť vývoj mesta či krajiny, potom sa môžeme rozlúčiť s predstavou, že by sme niekedy siahali po špičkových pozíciách v kvalite života, vyspelosti alebo miere šťastia.

V skutočnosti je v tomto dôvod nášho zaostávania. Nebráni nám nedostatok peňazí, ale odvaha ich použiť na dobré, i keď spočiatku bolestivé veci.  

Sledujte YIM.BA na Instagrame.

Sledujte YIM.BA na YouTube.