Adrian Gubčo 05.04.2019 15:50

Debata okolo projektu Artcampus pokračuje: Názory architektov

Pred niekoľkými týždňami boli zverejnené výsledky architektonickej súťaže na nový kampus Vysokej školy výtvarných umení (VŠVU), známy aj ako Artcampus. Išlo o jednu z najväčších verejných súťaží na Slovensku v poslednom období, čo vyvolalo veľký záujem tímov zo Slovenska i zahraničia. Súťaž priniesla zaujímavé výsledky, tie však nepotešili všetkých.

Zdroj: Chybik+Kristof Associated Architects

Na slovenské pomery dobre pôsobiaca súťaž s odbornou porotou, dobrými cenami aj príťažlivým zadaním pritiahla nielen domáce ateliéry, ale aj súťažiacich z Česka, Rakúska či Španielska. Porotcovia tak mali z čoho vyberať, no zhoda nastala na tom, že najlepší návrh pripravila bratislavská kancelária SLLA, druhé miesto bude patriť česko-slovenskému štúdiu Chybik + Kristof Associated Architects, tretia cenu skúsenej kancelárii Architekti BKPŠ. Okrem toho boli udelené aj štyri odmeny.

Kým časť verejnosti bola nadšená, ozvali sa kritické hlasy, smerujúce k tomu, že víťaz a najmä druhý ocenený tím nesplnili zadanie architektonickej súťaže, keďže nesplnili niektoré z podmienok, napríklad zasahovanie do existujúcej budovy VŠVU, výškovú reguláciu vyplývajúcu z územného plánu zóny, a zákaz zásahov do zelene.

Najhlasnejšie sa ozvali architekti z kancelárie Architekti Šebo Lichý, ktorí podali podnet na prešetrenie súťaže na Úrade pre verejné obstarávanie (ÚVO). Popri vyššie zmienených argumentoch pripomínali, že im nejde o boj proti súťaži ako takej, ale o dodržiavanie podmienok a férovosť, pričom tvrdili, že majú podporu viacerých súťažiacich.

Preto som sa rozhodol osloviť priamo súťažiacich, tímy z Česka a Slovenska, ako situáciu vidia. Vytvoril som anonymnú anketu, v rámci ktorej som sa pýtal na tri otázky: (1) ako súťažiaci hodnotia rozhodnutie poroty, vrátane výberu víťazných návrhov, (2) či považovali súťažiaci podklady za dostatočne jasné a záväzné a (3) či sa ešte po skúsenostiach s touto súťažou hodlajú zúčastňovať súťaží organizovaných slovenskými verejnými inštitúciami. Z 18 oslovených ateliérov sa do uzávierky vyjadrilo 11.

Víťazný návrh od SLLA. Zdroj: SLLA

Hodnotenie výsledkov súťaže

Veľká väčšina ateliérov, ktoré sa zapojili do ankety, sa zhodla na tom, že výsledky akceptuje, hoci sa objavili aj pripomienky, ktoré sa podobne ako v prípade AŠL, týkali poukázania na nesúlad s územným plánom alebo určitými predpísanými indexami.

Z týchto názorov vyberám postrehy viacerých tímov:

„Aj nás však prekvapilo vysledné hodnotenie, hlavne teda projekt ocenený druhým miestom, ktorý zásadne porušuje územný plán, napriek tomu, že aj v otázkach bolo explicitne zodpovedané to, že projekt sa má realizovať čím skôr, preto je nutné, aby bol v súlade s územným plánom.“

„Rozhodnutie poroty rešpektujeme. Prvá a tretia cena nás svojim konceptom oslovili. Čo sa týka návrhu umiestneného na druhom mieste, s jeho ocenením máme tak trochu problém. A to nie z hľadiska prípadného porušenia súťažných podmienok, ale skôr z hľadiska jeho nepôvodnosti.“

„Rozhodnutie poroty hodnotíme hlavne ako výsledok rozhodovania ľudí, ktorí nemajú s verejným obstarávaním na Slovensku skúsenosti. Výber víťazných návrhov je vždy vec poroty, nebudeme ich teda ďalej, okrem jedného, bližšie hodnotiť.“

„Rešpektujeme rozhodnutie poroty a výber víťaznych návrhov. Ocenili by sme hlbší komentár ku všetkým návrhom, nie len oceneným.

„...Akceptujem však rozhodnutie poroty. Všetci súťažiaci, by podľa mňa mali rozhodnutie poroty brať s pokorou a miernou sebareflexiou a zbytočne netraumatizovať architektonické súťaženie, aj keď je to možno pre niektorých "až príliš bolestivé". Prízrak „Kaplického syndrómu“ z pražskej Národnej knižnice, by mohol mať, na už beztak mizivý počet architektonických súťaží na Slovensku, decimujúci vplyv.“

Za kritizované druhé miesto odpovedal aj Michal Krištof z kancelárie Chybik+Krištof, ktorý v tomto smere stojí za názorom poroty: „Nemôžem objektívne hodnotiť, nakoľko sme súťažili a skončili druhí, v každom prípade stojím si za tým, že porota bola kvalitná, suverénna a rozhodla ako rozhodla. Takže nemá cenu napádať suverenitu názoru poroty, stojím za ňou.“

Záber zelene alebo výška návrhu oceneného druhou cenou prekáža viacerým. Zdroj: Chybik+Kristof Associated Architects

Kvalita súťažných podkladov a ich záväznosť

Aj v tomto prípade prevažuje názor, že podmienky boli viacmenej jasné a väčšina súťažiacich ich brala ako záväzné. Našli sa však výnimky, pričom poukázané bolo na niekoľko dôležitých faktov, ktoré sú poučením pre organizáciu ďalších súťaží v budúcnosti. Z názorov vyberám:

„Podmienky boli veľmi jasné, aj možnosti klásť otázky počas sútaže boli vynikajúce a podľa mňa nebol priestor na akékoľvek nedorozumenie. Jediné, čo chýbalo, bola povinnosť uviesť indexy zastavanosti a zelene v projekte. Boli síce požadované, ale nikde neboli uvedené ako diskvalifikačné. To sme však brali ako samozrejmosť, nepoznám architekta ktorý by si dovolil na úrad dať projekt, ktorý nesplní požadované indexy. Neviem, prečo by to malo byť iné pri súťaži.“

„Podklady k súťaži boli spracované na vysokej úrovni a brali sme ich ako záväzné.“

„Podklady boli jasné. Prípadné porušenie podmienok je na rozhodnutí každého súťažiaceho, a je plne v kompetencii poroty rozhodnúť a prípadne oceniť návrh, ktorý napriek porušeniu podmienok prináša do diskurzu nové a hodnotné podnety.“

„Súťaž bola pripravená formálne veľmi dobre, zadanie bolo zrozumiteľné. Bola to súťaž vyhlásená v rámci verejného obstarávania (viď. Súťažné podmienky Art campus - čl. 1 Vyhlásenie súťaže, str. 3). Nebola to teda nejaká ideová urbanisticko-architektonická súťaž, ktorá na základe urbanistických analýz rieši napríklad aj zmeny územného plánu. Druhú (!) cenu pre návrh, ktorý bez rozsiahlejších analýz významne porušuje platný územný plán, však považujeme v kontexte vyhlásenia súťaže za neprofesionálny výsledok. Nie je to však chyba súťažiacich, tí môžu samozrejme navrhnúť čo uznajú za vhodné, je to hlavne chyba poroty.“

„Spracovateľa súťažných podkladov považujeme za jedného z najlepších, akých na Slovensku máme. Podklady k tejto súťaži boli dostatočne jasné a z ich znenia vyplývalo, že sú odporúčajúce, nie záväzné. Trend v súťažiach u nás aj v zahraničí sleduje minimalizovanie záväzných častí, pretože práve tie vytvárajú priestor pre vznik sporov.“

„Podklady boli nejasné, nekompletné, alibistické, nejednoznačné...ale pre všetkých rovnaké! Bral som ich ako záväzné. Nejednoznačnosť podkladov viedla u viacerých súťažiacich k lavírovaniu až na "hranu" podmienok...“

Návrh od Architekti Šebo Lichý. Zdroj: Architekti Šebo Lichý

Súťaženie v budúcnosti

V určitých prípadoch sa stáva, že zle pripravené súťaže, prípadne veľmi sporné rozhodnutia poroty, majú devastačné účinky na motiváciu architektov ďalej do súťaží vstupovať. Vyššie zmienené pripomenutie „Kaplického sydrómu“ odkazuje na túto situáciu, kedy kontroverzné rozhodnutie poroty, ktorá vybrala návrh, ktorý nesplnil zadanie a vďaka tomu pôsobila budova lepšie, viedlo k odporu rady českých architektov ďalej súťažiť. Ak by také niečo malo byť dôsledkom súťaže na Artcampus, bola by to veľmi zlá situácia.

Našťastie, architekti prevažne potvrdili ochotu naďalej sa súťaží zúčastňovať, hoci upozorňujú, že potrebné budú určité zmeny.

„Áno, ale určite budú musieť byť prísnejšie definované niektoré zákonom požadované kritéria, ako indexy alebo po novom aj energetické hodnotenia…“

„Jasné, len to chce vždy nasporiť tých pár tisíc eur, ktoré to obvykle stojí.“

„Pre nás sa nič nemení. Napriek zjavnej nedokonalosti stále považujeme súťaže návrhov za jeden z najlepších nástrojov výberu kvalitnej architektúry.“

„Plánujem, ale už iba so serióznejšími súťažnými podmienkami...“

Nový kampus VŠVU nemusí nakoniec vôbec vzniknúť. Zdroj: SLLA

Záver

Viacerí zúčastnení mali k súťaži a jej priebehu ďalšie poznámky, ktoré poukazujú na význam celej debaty k celej téme Artcampus. Bolo by chybné celú tému vnímať len ako akademické debaty niekoľkých architektov – aj napriek deklarovanému opaku, výsledky tejto súťaže sa môžu odraziť na budúcnosti súťaženia na Slovensku, čo môže mať veľmi výrazné dôsledky pre kvalitu sídelného prostredia a teda ovplyvňovať každodenný život obyvateľov Bratislavy aj Slovenska.

Komplexný pohľad ponúkol napríklad Martin Jančok z kancelárie Plural: „Súťaž na Artcampus je problematická z viacerých dôvodov. Samotná snaha o rozšírenie areálu nie je nová, v minulosti sa už súťaž s obdobným zámerom na tom mieste konala. K realizácii víťazného návrhu však nedošlo, aj vďaka nesúladu s vtedajším platným územným plánom.

Na novú súťaž prišlo až s odkladom mnohých rokov, akoby sa odkladala na poslednú chvíľu. Zadanie narástlo do rozmerov, u ktorých je otázne, či sú adekvátne danej inštitúcii. Porota, v záujme vyššieho cieľa, ohrozila realizovateľnosť výsledkov ignorovaním platných územno-plánovacích regulatívov. A to celé zaklincovali Architekti Šebo Lichý napadnutím súťaže. Svoje konanie síce zakrývajú deklarovaním snahy o diskusiu, no zo všetkých možností, ktoré mali k dispozícii si vybrali práve podanie námietky na Úrade pre verejné obstarávanie.

Celá "diskusia" sa tak odohrá za zavretými dverami, medzi úradníkmi a právnikmi a môžeme len dúfať, že sa to neodrazí príliš negatívne na budúcnosti súťaženia ako takého.“

Veľmi citeľne sa to dotýka aj Bratislavy. Organizácii súťaže totiž napomáhali architekti z kancelárie 2021, ktorí konzultujú víziu súťaženia aj pre novozaložený Metropolitný inštitút Bratislavy. Ten bude musieť v najbližších mesiacoch a rokoch dokázať zmysel svojej existenice, preto musí priniesť kvalitné a nespochybniteľné výstupy v podobe dobre pripravených a nenapadnuteľných súťaží.

Okrem toho, ide o podnet na zamyslenie aj pre Slovenskú komoru architektov (SKA), ktorá súťaže overuje a má v nich zástupcu. Ako naznačil jeden z účastníkov, v tomto prípade zlyhala. „Komorový overovateľ sa napríklad nepozastavil nad nehoráznou právnickou klauzulou vypisovateľa s likvidačnou pokutou pre víťaza, ak nedokáže s ním následne uzavrieť Zmluvu o dielo podľa jeho diktátu (po slovensky: ak čisto náhodou by mal nedoplatok pár euro na sociálke, nielenže by prišiel o výhru, ale z vlastného vrecka by musel zaplatiť zmluvnú pokutu v sume niekoľko desiatok tisíc eur).“

Takéto demotivačné postupy treba zo súťaženia odstrániť, rovnako ako veľmi jasne definovať, či sa vyžaduje vytvorenie ideových konceptov, alebo niečo, čo má splniť podmienky pre projekt pre verejné obstarávanie, ktorý musí napĺňať určité zákonné kritériá. Je potom zodpovednosťou poroty mať vedomie, čo musí predložený koncept spĺňať, a predchádzať vzniku sporov, ako sa to stalo v tomto prípade.

Bez ohľadu na to, či možno s Architekmi Šebo Lichý súhlasiť, alebo vítať možné (a celkom pravdepodobné) zrušenie súťaže, faktom ostáva, že nastali pochybenia. Tie pri zriedkavosti súťaží a obmedzenosti slovenského trhu, kde poprední architekti kvôli vyťaženosti nemusia mať dôvod súťažiť, pokiaľ majú zlé skúsenosti, nemôžu nastávať.

Čo bude teraz s Artcampom, ostáva taktiež nejasné, keďže do procesu začínajú vstupovať ďalšie strany. Jedna z najzaujímavejších verejných súťaží posledných rokov na Slovensku tak môže dopadnúť veľmi zle, čo by nebolo dobré ani pre VŠVU, ani pre Bratislavu, a už vôbec nie pre našu architektúru.

Sledujte YIM.BA na Instagrame.

Sledujte YIM.BA na YouTube.