RED 28.09.2022 13:37

Občiansky aktivizmus a výstavba - pomoc alebo problém?

Ak nerátame izolované pokusy, zakaždým presmerované do správneho ideologického koryta, prvým prejavom naozaj nezávislého občianskeho aktivizmu bola u nás spravodajská činnosť tlačeného periodika bratislavského Mestského výboru Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny (SZOPK) Ochranca prírody a jej vyústenie do tlačeného samizdatu Bratislava/Nahlas (1987).

Ilustračný záber

Očividný politický podtext titulu, zamaskovaný kritikou chýb a nedostatkov v oblasti životného prostredia hlavného mesta SSR, znamenal súčasne prvý organizovaný odpor voči totalitnej moci na Slovensku, ktorý Václav Havel označil za „slovenskú obdobu Charty 77“.

Latentný prienik politiky do občianskeho aktivizmu, utvrdzovanie pocitu malosti vo verejnom vedomí, odmietavý postoj k premene Bratislavy na európske veľkomesto, antideveloperské diskreditačné kampane, podvratné aktivity proti rezidenčným projektom – približne takto vyzerá argumentačná báza, ktorú si časť protagonistov bratislavského ochranárskeho hnutia po roku 1990 osvojila a rozvíjala ďalej. Namiesto sústredeného presadzovania konkrétneho cieľa z vnútorného presvedčenia sa termín „aktivista“ preklopil do opačnej – pejoratívnej polohy, keď išlo neraz o samoúčelnú alebo predstieranú aktivitu s potenciálne širokým motivačným spektrom.

Rozličná motivácia, rozličné podoby, rozličný obsah a rozličné ciele občianskeho aktivizmu nedovoľujú hádzať všetkých jeho exponentov do jedného vreca. Práve tu by mala byť alfou a omegou profesionálneho a férového prístupu povinnosť rozlišovať. Petržalské terasy alebo cyklotrasy, o ktorých sme na YIM.BA nedávno písali, slúžia ako ukážkový príklad toho, keď sa konštruktívny prístup mestského aktivistu prekryje s úsilím samosprávy i záujmom verejnosti a prinesie ovocie v podobe hmatateľných výsledkov, prípadne i zriadenia súvisiaceho nového odboru na pôde samosprávneho úradu.

Opačným – negatívnym príkladom občianskeho aktivizmu je ochranársky nihilizmus. Ten chce z dôvodov, ktoré sa dajú len ťažko obhájiť ako racionálne, zakonzervovať prežitý obraz Bratislavy ako provinčného mestečka s idylickou atmosférou a už len z princípu brániť jej ďalšiemu rozvoju, v prípade potreby ho všemožne blokovať či inak mariť. Tu už máme dočinenia s aktivizmom deštruktívneho typu, ktorý tlačí metropolu Slovenska naspäť do „prešporského formátu“ a upiera jej právo robiť to, čo robia všetky úspešné mestá na svete – rásť.

Ešte nevyprchala spomienka na petíciu proti výstavbe „mrakodrapu na Šancovej“, ktorá bola spojená s anagažovanosťou niektorých politikov a následných obvinení zo strany protipetície „Dajme šancu Šancovej“ (2005). Tá celkom presne hovorila o suplovaní činnosti hlavného architekta amatérskym spôsobom a zo zneužívania médií, ako aj niektorých verejne známych mien na „neetické vstupovanie do procesu hľadania optimálnych hraníc pamiatkových zón v Bratislave“. Možno považovať za čisto náhodnú okolnosť, že práve v spomínanom čase sa začínali prvé prípravy na zastavanie ľavého brehu Dunaja výškovými budovami, ktoré sú dnes už realitou a zvyšujú fotogenickosť hlavného mesta Slovenska i sebavedomie jeho obyvateľov?

Po ďalší príklad netreba chodiť príliš hlboko do minulosti. Projekt modernizácie Osobného prístavu v Bratislave, o ktorom sme na YIM.BA nedávno informovali, je po systematickej obštrukcii jeho odporcov, ktorí sa ustavične odvolávajú, zablokovaný. Nie je na škodu, keď občianske združenia ako účastníci povoľovacieho konania jednotlivé investičné zámery kritizujú. Chybou je niečo iné: že samé často iné ako princíp ich negácie neponúkajú.

Zaznamenané boli však aj prejavy populizmu funkcionárov mestských častí, ktorí sa blysli pokusmi znížiť počet podlaží dávno ohláseného a schváleného realitného projektu tesne pred komunálnymi voľbami. Ostáva len dúfať, že dnes si už každý starosta dvakrát rozmyslí, či po takomto čitateľnom nadbiehaní voličom siahne.

Ukazuje sa teda, že v posledných rokoch sa mnohí Bratislavčania zahusťovania svojho mesta a jeho rozvíjaniu do výšky prestali báť. Jednoznačne tomu nasvedčuje akceptácia developerských počinov sústredených v „bratislavskom downtowne“, najnovšie s Eurovea Tower, ktorá sa prekročením magickej hranice 150 metrov stala prvým slovenským mrakodrapom. Treba povedať, že v kontexte hlavného mesta ide skôr o psychologickú než stavebno-konštrukčnú bariéru. Jej prekonanie má svoj ďalší význam: otvára dvere k ešte odvážnejším projektom v unikátnej zóne, akou sa spomedzi metropol krajín V4 môže okrem Varšavy pochváliť jedine Bratislava.

Kuriózne je, že ešte pred 20 rokmi by existencia takejto štvrte nebola mysliteľná, keďže horliví mestskí aktivisti, ale aj ultrakonzervatívni pamiatkari vtedy každý väčší projekt hanlivo označovali za „výplod megalománie“, či dokonca „gigantománie“.

Vyznieva totiž komicky a zároveň absurdne, aby sa 480-tisícová Bratislava s podobnou rozlohou katastra ako takmer 2-miliónová Viedeň silou-mocou bránila zahusťovaniu svojej relatívne riedkej, nekompaktnej urbanistickej štruktúry a výstavbe výškových budov. Príklady blízkej Viedne či vzdialenejšej Varšavy ukazujú, že „mrakodrapofóbia“ tam miesto nemá. Našťastie sa ľady konečne pohli aj v Bratislave. Na demagógii založený ochranársky populizmus, ktorý ju desaťročia držal v okovách provincionalizmu, odchádza pozvoľna do nenávratna a odvážny – nový smer, ktorým sa slovenská metropola pred časom vydala, preukazuje čím ďalej, tým viac svoju životaschopnosť a nezvratnosť.

Sledujte YIM.BA na Instagrame.

Sledujte YIM.BA na YouTube.