Adrian Gubčo 10.04.2020 18:45

Architekti Šebo Lichý: Nepozeráme sa, čo sa práve nosí, každý projekt má mať vlastný jazyk

Architektonická kancelária Architekti Šebo Lichý patrí k etablovaným a známym ateliérom, patriaca k pracoviskám, prepojeným s developerskou firmou. Ich záber je však širší a za viac ako 15 rokov svojej existencie získala kancelária niekoľko architektonických ocenení.

Princípy svojej tvorby a niektoré zo svojich projektov predstavujú architekti Tomáš Šebo, jeden zo spoluzakadateľov ateliéru a Aleš Hradecký, art director, vo veľkom profilovom rozhovore. Okrem iného sa dozviete:

Aký je proces vzniku architektonického návrhu
Ako sa vedia architekti poučiť od developerov a ako developeri od architektov
Ako reagovali ľudia na možnosť ovplyvniť nielen dispozíciu, ale aj tvar či polohu okien svojho nového bytu
Aký bude ďalší vývoj veľkého projektu Čerešne Living
Čo vyžadujú v luxusných projektoch naroční klienti
Aký zaujímavý turistický bod pribudne tento rok v Bratislave

Adrian Gubčo: Aké sú začiatky vášho ateliéru? Ako ste sa dali dokopy?

Tomáš Šebo: Ateliér vznikol pred šestnástimi rokmi súbežne s developerskou firmou. S Igorom Lichým sme na seba „narážali“ pri rôznych projektoch, kde sme pochopili, že pri developerských zámeroch bude dôležité mať aj architektonický ateliér. Chceli sme robiť aj ako architekti.

Spočiatku to fungovalo pod hlavičkou ITB, potom sme si však uvedomili, že ateliér môže mať aj presah pre iných investorov. Preto sme vytvorili značku Architekti Šebo Lichý, pričom ateliér funguje ako hociktorý iný.

Čo bol prvý projekt, ktorým ste prerazili?

TŠ: Prerazili je silné slovo, ale prvý developerský projekt bol Vila Vista pod Slavínom, ktorý sme kúpili so stavebným povolením. Celé sme to prekopali a ukázali sme, ako sa pozeráme na architektúru.

Ďalší projekt bol Olive Kramáre, kde sme sa vyjadrili ku vzťahu architektúry k širšiemu urbanizmu – vďaka verejnému schodisku vznikajú fungujúce urbanistické prepojenia, teda, ako to nazval náš kolega Imro Vaško, vertikálne mesto. K projektom, na ktoré sme najviac pyšní, patrí aj Nový Háj, za ktorý sme získali cenu CEZAAR, a OC Point v Brezne, ktorý bol na toto ocenenie nominovaný.

Aleš Hradecký: Výrazným projektom bol aj Dom medzi stromami, ktorý sa dočkal publikovania v zahraničných médiách – napríklad v The Guardiane, na architektonickom portáli ArchDaily alebo v publikácii vydavateľstva Phaidon – Ornament is crime, Modernist Architecture.

Čo sú základné princípy vašej tvorby? Čo je vaším rukopisom, ktorým sa odlišujete od iných architektov?

TŠ: Náš rukopis je taký, že žiaden nemáme. Ku každému projektu pristupujeme tak, ako by to bol nepopísaný list a snažíme sa pochopiť jeho podstatu. Na tom sa snažíme vytvoriť každému projektu jeho vlastný jazyk.

Viete to demonštrovať na príklade?

TŠ: Dom medzi stromami nevznikol tak, že by sme chceli funkcionalistickú vilu na stĺpoch, ale snahou o umožnenie výhľadu z korún stromov aj napriek komplikovanosti terénu. Stromy sme nechceli v žiadnom prípade vyťať a aj preto vznikla tá charakteristická figúra.

Dom medzi stromami. Zdroj: Architekti Šebo Lichý / Tomáš Manina

Ako ste sa dostali k AŠL Vy, Aleš?

AH: Hľadal som vo svojej kariére možnosť rastu, aby som uplatnil svoj potenciál a posunul sa v osobnom rozvoji. Podarilo sa mi skontaktovať s ateliérom Architekti Šebo Lichý a dostal som možnosť viesť tento ateliér ako jeho manažér. Pôsobím tu už šesť rokov.

TŠ: Ja len doplním, že v tom čase už mal Aleš za sebou nomináciu na Cenu za architektúru CEZAAR za objekt Herz v Bernolákove.

AŠL za niekoľko rokov výrazne narástlo. Ako sa vedie taký veľký tím?

TŠ: Je to iné ako pri malom tíme o piatich-šiestich spolupracovníkoch. Oveľa viac času trávime nad potrebami ľudí, lebo nám záleží na dobrej atmosfére v tíme. Tímy treba napríklad neustále preskupovať. Je to už viac o personálnej práci, nielen o riešení architektonických či dizajnových problémov.

Verím však, že sa nám darí udržovať veľmi dobrú, cielene budovanú „atmošku“, a to aj napriek súčasnej situácii. Pracujeme z domu, komunikujeme na diaľku a na tom, ako ateliér funguje, aj virtuálne vidno, že ľudia ťahajú za jeden povraz a môžu sa na seba navzájom spoľahnúť.

Ako sa to prejavuje v konkrétnych projektoch?

TŠ: Niekto o nás povedal, že všetky naše projekty sú hravé. Myslím, že je na nich vidno, že sa nepozeráme na to, čo sa práve nosí, ale hľadáme s ľuďmi rozličné možnosti nového výrazu. Pokiaľ je prvotná myšlienka, robíme to bez toho, aby sme napĺňali nejaké kanonické pravidlá.

AH: Dôležitým momentom tvorby je dizajnmíting, kde je tím veľmi výrazne po vzájomnej diskusii do kreatívneho procesu zapojený. Hravosť, o ktorej Tomáš hovoril, možno vyplýva z ducha a procesu dizajnmítingu. Ku konceptom a riešeniam sa vyjadruje Tomáš, Igor Lichý a Imro Vaško, spolu so mnou a kreatívnym tímom, kde vo vzájomnej diskusii – ale aj konfrontácii – dospejeme k sformulovaniu myšlienky, ktorú chceme pretaviť do výsledného projektu.

"Náš rukopis je taký, že žiaden nemáme. Ku každému projektu pristupujeme tak, ako by to bol nepopísaný list a snažíme sa pochopiť jeho podstatu."

Máte dosť veľa mladých architektov. Ako sa vám darí zladiť dravosť mladších so skúsenosťou a fortieľom starších architektov?

TŠ: Je to práve formát dizajmítingov, ktoré sú otvorené nielen pre ľudí z projektového tímu. Veci tak vznikajú v dialógu. V tomto je výborným elementom Imro Vaško, ktorý inak učí na UMPRUMke v Prahe, a vnáša do debaty nezaujaté pohľady. Máme tak možnosti, ako zabrániť skostnateniu názorov, kým mladí majú šancu zúčastniť sa diskusie o tom, čo architektúra je, a to priamo v procese jej vzniku. To pre nich môže byť prínosné, lebo za všetkým hľadáme dôvod, prečo by niečo nejak malo byť.

S mladosťou súvisí aj téma inovácií. Ako reagujete na súčasné výzvy, napríklad BIM, ekológiu alebo snahu o férové zaplatenie mladých architektov?

TŠ: Všetky naše projekty sa už snažíme robiť v BIMe – napríklad projekt Čerešne Living sa celý kreslil v ArchiCADe.

Na ďalší trend, ekológiu, je dôraz kladený najmä v poslednej dobe, my však máme už dlhšie na Wallenrode prvú patentovanú zelenú fasádu a dlhodobo pracujeme so zeleňou v interiéri. Do projektov sa snažíme podvedome vnášať zelený aspekt.

Čo sa týka zaplatenia mladých architektov, nesnažíme sa mladých zodrať z kože. V tomto je výhoda spolupráce s developerom, lebo hoci Architekti Šebo Lichý je samostatne fungujúca firma a máme viacero projektov aj pre iných developerov, ekonomické zázemie ITB Deveopment nám umožňuje človeka zodpovedajúco zaplatiť. Dvaja z troch výkonných spolumajiteľov sú architekti a na pozíciu architekta v procese sa kladie silný dôraz.

S blízkosťou k developmentu súvisí moja ďalšia otázka. Ako sa darí zladiť snaha o architektonickú kreativitu s ekonomickým prístupom developera?

AH: Keď sa ma ľudia pýtajú, čo ma na práci baví, hovorím, že je to práca s ľuďmi. Zároveň je to však aj veľmi náročné, pretože firma už nie je malá – je nás dokopy cez 50 – a každý projekt má jasne nastavený rozpočet a svojho projektového manažéra, s ktorým prebieha veľmi intenzívna komunikácia. Porady sa konajú na pravidelnej týždennej báze, sleduje sa vývoj projektu a architektonický návrh je konfrontovaný so stanovenými financiami prakticky na každodennom poriadku.

Na dizajnmítingoch musíme veľmi zvažovať práve moment financií, preto projekty hodnotíme zo všetkých uhlov pohľadu, každý jeden návrh a každú jednu myšlienku, pretože vieme, že za peniaze sa stavať dá, ale musíme hľadať vzájomne vyváženú hodnotu.

Ako vás ovplyvňujú developeri a ako vy developerov?

TŠ: Ovplyvňujeme sa neustále, je to tak pol na pol - architekti verzus developeri. Je to nekončiaci proces, no podľa mňa žiaden z developerov už nie je názorovo tam, kde bol pred piatimi rokmi a naopak. Spolupráca beží na každej jednej úrovni a vďaka tomu u nás developer vie, že sa u nás nikdy nebudú robiť tuctové domy bez pridanej hodnoty, lebo takto je to overené.

Na druhej strane, architekti majú oveľa rýchlejšiu spätnú väzbu, keďže developer učí architektov reálnejšie rozmýšľať a zvažovať, že každý dobrý nápad niečo stojí. Architekti takto rozmýšľajú už automaticky veľmi racionálne.

AH: Výrazne nám v tomto pomáhajú zahraničné študijné cesty a je skvelé, že firma dáva možnosť ako architektom, tak aj developerom byť ich súčasťou a vidieť rôzne návrhy a typy developmentov s kvalitnou architektúrou, ale aj finančne veľmi racionálnymi riešeniami. Práve tu vznikajú diskusie a polemiky, ako sa dá ísť ďalej a my následne vieme inšpirácie z týchto študijných ciest pretaviť do našej práce a rozhodovania pri kreatívnom vzhľadom na finančnú náročnosť rôznych riešení. Myslím, že sa nám to v architektúre darí.

OC Brezno. Zdroj: Architekti Šebo Lichý / Tomáš Manina

Prejdime na konkrétne projekty. Nový Háj bol prvý projekt, ktorým ste sa stali známi. Stavali ste v kríze v Petržalke, napriek tomu ste navrhli v tejto oblasti nadštandardný development. Prečo práve takto?

TŠ: Doba bola vtedy naozaj veľmi ťažká, celý segment za zviechal z hypotekárnej krízy, navyš médiá ovplyvňovali mienku správami, že je tritisíc nepredaných bytov. Rozhodli sme sa využiť silu miesta, ktoré je v Petržalke jedno z najlepších so silným prírodným fenoménom.

Chceli sme dať obyvateľom benefit v podobe prítomnosti zelene a preto má dom podobu, aku má – teda veží namiesto nejakej „dosky“ – vďaka čomu má každý byt výhľad na dve strany. Okrem toho sa v Petržalke nevybudovala vybavenosť a nie je tu ani klasická ulica, čo sme snažili v podnoži s reštauráciami napraviť. Tretím momentom, ktorý determinuje architektúru, je dizajn balkónov, ktoré v prípade Petržalky vnímame ako odraz životov ľudí smerom von. To sme vnímali ako prvok autenticity výrazu, čím vznikli farebné balkóny, kde sa môžu ľudia prejaviť. Zároveň sme chceli, aby architektúra vedela odolávať zásahom a mohla sa s nimi zžiť.

Projekt bol aj vďaka tomu oceňovaný. Úspech bol daný úprimnosťou idey, ktorá vznikala z pravdivých predpokladov a čítania sidliskového života.

Projekt však bol známy najmä flexibilitou.

TŠ: Áno, architektúra odolávala aj masívnym zmenám rozostavenia balkónov alebo okien. Aj napriek komplikovanosti doby sme klientom umožnili bezprecedentné zmeny a úpravy projektu – hoci v súlade s výstavbou. Počas nej sme si robili rozličné scenáre toho, čo ešte architektúra znesie, vo výsledku to ale zvádla.

Aká bola reakcia klientov?

TŠ: Rôzni ľudia, rôzna reakcia. Niektorí boli nadšení a naozaj to využili, ďalší boli „štandardnejší“ a niektorých to dokonca zneisťovalo. S každým z klientov sme pracovali individuálne a asi 40% klientov využilo tú slobodu.

"Podľa mňa žiaden z developerov už nie je názorovo tam, kde bol pred piatimi rokmi a naopak."

Čo vás to naučilo?

TŠ: Aj nás to obohatilo, keďže sme absolvovali veľký výskum toho, čo ľudia chcú od svojho bývania, ako si tvoria vnútorný svet...Bolo to obohacujúce. Pri ďalších projektoch sme už vedeli lepšie predpovedať očakávania klientov.

Ako Nový Háj funguje teraz, po siedmich rokoch, odkedy vznikol?

TŠ: Máme tam viacero kamarátov a známych a všetky spätné väzby naznačujú, že toto bývanie oceňujú, rovnako ako nastavenie celého domu. Veľa našich klientov bolo Petržalčanov, ktorí si to užívajú ako lepšiu Petržalku. To, ako je projekt vnímaný obyvateľmi, dokresľuje aj vysoká cena bytov v sekundárnom predaji.

Nový Háj. Zdroj: Architekti Šebo Lichý / Dano Veselský

Druhým väčším projektom bol Wallenrod, ktorý sa nachádza v už zavedenej lokalite s danou štruktúrou a mierkou. Aký je tu priestor pre kreativitu či vlastný vstup do územia?

TŠ: Je to opäť o tom, čo som hovoril predtým, že ako pristupujeme k architektúre. Wallenrod je ďalším príkladom toho, že developer je prepojený pupočnou šnúrou s architektami. Nešli sme do toho že s tým, že poďme spraviť niečo zaujímavé, ale analyzovali sme si, aké sú vstupy.

Mickiewiczova je v súčasnej podobe rušná ulica s intenzívnou dopravou vďaka zlej organizácii, zároveň sa nachádza v centre s hustou zástavbou. Koncept sa odvíjal od pohľadu budúcich ľudí v kanceláriách, ktorých sme chceli zeleným filtrom odizolovať od nehostinnosti okolitého mestského prostredia. V dvore sme zároveň chceli vytvoriť pokojný mikrosvet, ktorý bude nadväzovať na tradíciu bratislavských vnútroblokov.

Takto vznikol koncept zelenej fasády, ktorá je spomínaným filtrom a pomáha akusticky eliminovať dopady exteriérového prostredia. Vnútroblok je zas nájomníkmi hojne využívaný na relax alebo eventy. Okrem toho sme chceli obnoviť na tomto mieste parter, kde je veľmi využívaná kaviareň.

Ako vyzeral proces vývoja zelenej fasády?

TŠ: Vedeli sme, že chceme spraviť zelenú clonu, ale aj sklo, ktoré je akusticky výhodné. Mysleli sme si, že niečo podobné sa už zrealizovalo a nájdeme podobné riešenie, na ktoré sa pozrieme, a hotovo. Nič také sme však nenašli, najbližšia podobná fasáda je až v Hamburgu. Aj tam je to však iné, lebo rastliny rástli priamo zo zeme.

Tu žiadna zem, ktorá by sa dala použiť, nie je, namiesto toho sú tu kvetináče. Náš model prešiel registráciou na Úrade priemyselného vlastníctva. Na projekte sme spolupracovali s expertmi, ktorí skúmali prúdenie vzduchu, jeho teplotu či rýchlosť, aby sa rastliny nevysušili. Na milimetre sa dimenzovali medzery medzi sklenenými tabuľami. Samostatnou kapitolou bol výskum zelene, kde sme museli vytypovať druhy rastlín, ktoré by tu mohli prežiť. Z pôvodných šesť druhov sa osvedčili dve-tri.

Ako to hodnotia klienti alebo vy s odstupom času?

TŠ: Klienti si to sami veľmi pochvaľujú. Majú príjemnejší výhľad, v lete je tam čiastočný tieň, takže máme pozitívne reakcie. Klientom priamo pod oknami nehučia autá či trolejbusy. Budova je od začiatku plná nájomcov a keď aj niekto odíde, okamžite nájdeme následovníka. To je však dané aj tým, že ide skôr o menšie biznisko s „rodinnou atmosférou“.

Mickiewizcova je skutočne v zlom stave. Ako vidíte jej budúcnosť a čo robíte, aby sa zlepšila?

TŠ: Vyvinuli sme veľmi veľkú akvititu smerom k zmene, lebo to vnímame ako celomestský problém. Chceli sme jednoduchým zásahom – obmedzením tranzitnej automobilovej dopravy – radikálne zlepšiť život v celej štvrti. Momentálne je to v rukách nového vedenia mesta. Myšlienka sa stretla s veľmi pozitívnym vnímaním verejnosti a myslíme si, že to má stále šancu na úspech. Nikdy sme nenavrhovali úplnú pešiu zónu, len úplnú prioritizáciu verejnej dopravy. Verím, že mesto to zaradí medzi priority a s týmto projektom sme aj členmi združenia Blumentálska partia. Veríme, že celá štvrť má to najlepšie ešte len pred sebou.

Bizniscentrum Wallenrod. Zdroj: Architekti Šebo Lichý

Pozrime sa na projekt Sokolská Residence, ktorá bola vo svojej dobe vašim vlajkovým projektom. Nachádza sa v náročných podmienkach v lukratívnej lokalite. Ako vznikal návrh s prihliadnutím na tieto fakty?

TŠ: Projekt sme kúpili so stavebným povolením, nevyhovoval nám však z viacerých dôvodov, preto sme ho komplexne zmenili. Objem bol daný, miestami však celkom invazívne, výzvou tak bolo nájsť spôsob, ako by dom zapadol čo najlepšie. Od Pražskej ulice sú celkom mohutné domy, od Sokolskej je tu však vilová štvrť, pokračujúca až do Horského parku. Na pozemku je prudký svah, čo sme sa rozhodli využiť.

Celú relatívne veľkú hmotu sme rozdelili na dve časti – jedna je súčasťou svahu, kým druhá je akoby vila na jeho vrchole.

Sokolská Residence je jedným z vašich luxusných projektov. Čo sú podľa vás definičné kritériá luxusného bývania a čo z toho sa nachádza na Sokolskej?

TŠ: Z našej debaty s klientami vyplýva, že nehľadajú luxus v opulentnosti materiálov. Luxusom, za ktorý si radi priplatia, je možnosť života v pokojnej lokalite blízko Horského parku a, zároveň ale majú centrum mesta v pešej dostupnosti. Ďalej je to vyšší komfort bývania, lebo bytovka je malá, je tu len 35 bytov. Byty sú mierne priestorovo nadštandardné, veľký dôraz bol kladený na priestorovú kvalitu bytov. A potom samozrejme používame kvalitné materiály.

Ľudia tak nechcú luxus ukazovať, práve naopak, chcú mať svoje súkromie a chcú si ten luxus užívať v podobe každodenného komfortu blízkosti mestského prostredia aj vnútorného vybavenia bytu.

Čo vás naučila výstavba Sokolskej, ktorá nebola bez problémov?

AH: Sme radi, že sa Sokolská architektonicky vyvinula tak ju teraz môžeme vidieť. Snažili sme sa nájsť architektonický výraz, ktorý by sa mierkou zaradil do prostredia, kde sa Rezidencia Sokolská nachádza. Myslím, že vhodným riešením bolo použitie vĺn, ktoré na objekte prechádzajú z oporných múrov a rozčleňujú ho tak na dve hmoty, čím spodné podlažia vyzerajú, ako by boli súčasťou terénu.

Tieto technické riešenia neboli vždy jendnoduché a naučilo nás to, že je vždy dobré premyslieť dopredu rôzne alternatívy, zhodnotiť architektonický výraz verzus finančné stránky a aký to môže mať celkový dopad na proces výstavby.

TŠ: Naučilo nás to aj krízový manažment z pohľadu architekta. Generálny dodávateľ počas výstavby odišiel, čo sme potom museli riešiť ako architekt aj developer. Vyskúšalo to našu schopnosť rýchlo reagovať na technické podnety a overovať to rýchlo finančne, aby sme to dostavali so cťou. Bolo to veľmi zaujímavé, ale aj ťažké, a to aj z pohľadu ateliéru.

Opakom Sokolskej je do istej miery Mamapapa v Dúbravke, čo je určitá forma dostupnejšieho bývania. Tu je témou balans medzi snahou o čo najvyššiu dostupnosť a prihliadnutím na architektonickú kvalitu.

TŠ: Mamapapa sme tiež kúpili ako hotový projekt so stavebným povolením. Po podrobnom preštudovaní celého projektu sme sa ho rozhodli výrazne prekopať, aj keď za zachovania vonkajšieho objemu. Riadili sme sa tým, kam sme prišli – je to územie na konci Dúbravky v lokalite, ktorá nebola atraktívna. Preto sme uvažovali o tom, čo ľuďom, ktorí tam budú bývať, ponúknuť navyše.

Zároveň je otázka, kto bol náš klient. Áno, bolo to najmä štartovacie bývanie, mladé rodiny atď., chcei sme ale vytvoriť bývanie, ktoré ich pritiahne, aby to nebola „králikáreň“, kde sa dá len vyspať. Sú tam síce rozumné dispozície, ale prerozdelením priestorov sme mohli vytvoriť komunitné centrum, aby vznikol priestor, kde sa budú môcť ľudia stretávať, alebo námestia parkoviska sme vytvorili dvor s ihriskom. Vytvorili sme tu mikrosvet, kde sa dokonale splnili naše myšlienky o hravosti. To odráža názov aj odľahčený dizajn.

Ako teda vytvoriť príjemné bývanie aj v menej vľúdnom prostredí?

TŠ: Je to rozhodne komplikovaná lokalita. Ľudia chcú nielen dobrý byt za dobrú cenu, ale sú tu aj nemerateľné veci v podobe pridanej hodnoty, v čom sa ukáže kvalita architekta. Aj keď je bývanie „sociálne“, musí mať vtip a vytvárať nejaký príjemný mikrosvet.

"Aj keď je bývanie „sociálne“, musí mať vtip a vytvárať nejaký príjemný mikrosvet."

Čo si má človek predstaviť pod dobrým bytom s racionálnou dispozíciou?

TŠ: Racionálna dispozícia musí mať veľmi čisto a jasne vyriešené prevádzkové väzby za použitia rozumných rozmerov – a nechcem povedať, že minimálnych. Skoro každý z nás si prešiel bývaním v panelákových bytoch, a týmto dispozíciám nechýbalo prakticky nič, nebolo tam žiadne hluché miesto. A takto pristupujeme k tvorbe bytov aj teraz: racionálna dispozícia nemá zbytočné rohy alebo chodby, pri vstupe si možno odložiť kabát, spálňa by mala byť široká aspoň tri metre...

Komunita je témou nielen v Mamapape, ale aj vo vašom najväčšom projekte, Čerešne Living v Dúbravke. Prečo ste prišli s daným konceptom komunitného bývania v takejto transformačnej lokalite so zvyškami výroby, administratívy a podobne?

TŠ: V tvojej otázke je aj odpoveď. Okrem spomínaných vecí sa tam nachádza aj Zimný štadión, dobrá vybavenosť so školami, športoviská, zelené plochy, výhľady na Malé Karpaty či Devínsku Kobylu... Je to veľmi heterogénna zóna, kde chceme vytvoriť veľmi kvalitnú mestskú štvrť s vytvorením príjemného komunitného mikrosveta. Celá lokalita sa bude meniť ešte roky, preto to považujeme za správny prístup.

Koncept Čerešní, tých, ktoré vznikli aj vzniknú, sme tak založili na kommbinácii spoločných dvorov so špecifickou atmosférou. Takisto sme chceli, aby bol každý barák identifikovateľný a každý vedel ukázať prstom, kde býva. Keď to zhrniem, lokalita nám determinovala komunitný rozmer bývania.

Dnes, po vyše roku od dokončenia prvej etapy Čerešní, máte skutočne pocit, že tu komunita funguje?

TŠ: Mali sme to možnosť zistiť aj počas jesenného Dňa otvorených dverí, kde sme sa rozprávali aj s mnohými obyvateľmi prvej etapy, ktorí sa na DOD prišli pozrieť. Od ľudí či ich detí, ktoré sa tam hrali, máme informáciu, že to funguje veľmi dobre. Je tam pocit spolupatričnosti, spája ich dvor a tešia sa na ďalšie. Pribudnúť by mali ďalšie tri.

Okrem toho, mnoho ľudí v Čerešniach o tom povedali svojim priateľom, ktorí teraz kupujú byty v druhej fáze.

Súčasťou projektu je aj strešný byt, nazývaný „Skybox“. Ako ste prišli k tejto myšlienke?

AH: Okrem dvorov s komunitným priestorom sme hľadali aj ďalšie pridané hodnoty. Vybrali sme si priestory v strešných rovinách, kde sme zvažovali rôzne alternatívy. Niečo nám tu architektonicky chýbalo, chceli sme ako protipól výškového objektu bloku A vybudovať objem, ktorý by ponúkol architektonické vyváženie a zároveň vytvoriť veľmi atraktívny obytný priestor s výhľadom do okolitého prostredia.

TŠ: Tým zároveň dopovedal aj myšlienku, že každý dom má mať svoju identitu. Identitou tohto šesťpodlažného domu je objekt na streche, ktorý je určený pre špecifického klienta, ktorý hľadá niečo nadštandardné.

Na streche jedného z objektov ste vybudovali pavilón s motívom čerešní, ktorý navrhovali študenti. Budete v takomto spôsobe ozváštňovania projektov pokračovať?

AH: Sme radi, že výzvu na súťaž prijalo veľa študentov, medzi ktorými bolo ťažké vyberať. Výzvu prijalo takmer 25 účastníkov. Rôznou cestou a transformáciou vybraného návrhu sa ho nakoniec podarilo realizovať, čo bola zváštna skúsenosť. Študenti sú veľmi kreatívni, no ich návrhy je potrebné dotiahnuť do realizácie, kde sa stretávame s problémom, či si študent vie zmanažovať nevyhnutné procesy či komunikáciu s dodávateľmi. V prípade tohto pavilónu došlo k určitým úpravám, inak si ale myslím, že sa nám to veľmi dobre podarilo.

Aký bude ďalší rozvoj Čerešní?

TŠ: Vo výstavbe je Čerešne Living II, kde vznikne šesť objektov so systémom trojice prepojených dvorov, v susedstve chceme spraviť ďalšiu bytovú časť, ktorá bude rozvíjať systém dvorov.

V určitej dobe tak budú tvoriť Čerešne ucelený systém možno až desiatich dvorov, kde bude bývať veľa ľudí, ktorí si budú užívať dostatok služieb. Cieľom je vytvoriť kúsok mesta.

Prejdime na váš posledný dokončený projekt a vašu vlajkovú loď, Gansberg. Ide o luxusný projekt, akých je v poslednej dobe v Bratislave viac. Ako sa dá v tomto kontexte vymedziť voči konkurencii?

TŠ: Podobne ako v prípade Wallenrodu, ktorý je menší oproti veľkým bizniscentrám, aj Gansberg je komorný. Je tu len 48 bytov a má takú pokojnejšiu atmosféru, aj keď je blízko centra. Ide o ponuku vysokej kvality bývania, kde sa človek môže z okna pozerať na veľké výmery zelene, je to na Kolibe a je to niečo medzi mestským a prímestským prostredím.

Okolie prechádza búrlivým vývojom a niektoré z okolitých developmentov nie sú ideálne navhrnuté a sú preto aj kritizované. V čom ste vy iní?

AH: Je podstatné, že sme sa snažili zohľadniť mierku prostredia, preto sme vytvorili tri voľné bloky navzájom prepojené zeleným priestranstvom, tvoriacim prostredie rodinného typu, kde vedia obyvatelia tráviť čas. Tieto tri bloky zapadajú a začleňujú sa do okolia medzi rodinné vilové domy a vytvárajú prechod k väčším developmentom, ktoré sa v tomto prostredí nachádzajú. Snažili sme sa reagovať na okolie tak, aby sme ho neuzatvárali, ale čo najviac splynuli a rozvoľnili sa. Taktiež sme mali v umýsle objekty harmonicky zakomponovať do terénu, čo sa nám, myslím, podarilo.

Vyskytli sa v prípade Gansbergu nejaké špecifické požiadavky, súvisiace s tým, že išlo skutočne o najnáročnejšiu klientelu?

TŠ: Očakávali sme, že klientela bude skutočne náročná, ktorá si za komfort zaplatí a bude si to z našej strany vyžadovať nejakú nadštadardnú spoluprácu. Po Novom Háji išlo asi o druhý najflexibilnejší projekt, bežne sa tu spájali byty, ďalší klient chcel na streche bazén, čo sme museli staticky prepočítať...Prístup tak bol veľmi individuálny.

Gansberg. Zdroj: Architekti Šebo Lichý

Okrem projektov, kde ste developermi, máte aj ďalšie. Jedným z nich sú kancelárie Erste Group. Ide síce o IT oddelenie, avšak banky, čo je formálna inštitúcia. Ako vytvoriť podnetné pracovisko vo formálnom prostredí?

AH: Na jednej strane možno hovoriť o formálnej inštitúcii, na druhej strane, IT oddelenie malo požiadavku vytvoriť kreatívne prostredie. Aj tu boli nejaké determinujúce momenty, napríklad rozdelenie priestoru kancelárií podľa jednotlivých pracovných tímov, myslím ale, že sa nám podarilo do tejto štruktúry vniesť neformálnejšie priestory v podobe kuchyniek či zasadačiek. Vytvorili sme tak rozličné atmosféry pracovného a relaxačno-stretávacieho prostredia.

Čo robí dobré pracovisko?

AH: Dobré pracovisko je miesto, ktoré nie je sterilné. Je v ňom vnímaná určitá miera rôznorodosti. Pracovné miesto tvorí základnú bunku, no rôznymi prístupmi – priestorovým usporiadaním alebo materiálovým riešením povrchov – môžeme vytvoriť rozličné atmosféry a typy prostredí, ktoré poskytujú určité „rozptýlenie“ – viem prejsť z pracoviska niekoľko krokov do coffeepointu, alebo relaxačného lounge. A samozrejme, nevyhnutnou súčasťou živej kancelárie je zeleň vhodne zaintegrovaná do jej priestorového konceptu.

Kancelárie spoločnosti Erste Group. Zdroj: Architekti Šebo Lichý

Robíte aj úplne novú budovu – GBC 5. Aj na tomto poli je silná konkurencia a vy máte nevýhodu periférie. Čím možno zaujať?

AH: Dovolím si povedať, že GBC 5 je veľmi výrazným architektonickým počinom v danom prostredí. Je asi dosť náročné pre klienta zohnať nájomcov v periférnych oblastiach, ale myslím si, že práve táto budova svojim dizajnom a organizačno-prevádzkovými vzťahmi má možnosť pritiahnuť aj náročnejšieho klienta. V rámci architektonického prostredia lokality je GBC 5 naozaj vnímaným objektom, ktorý v danej mierke a výraze prináša pridanú hodnotu.

TŠ: Náš koncept je založený na silnom význame vnútorného átria, aktívneho parteru a plánovaných loggiách so zeleňou, čím sa zeleň distribuuje medzi jednotlivými kancelárskymi priestormi. Budova tak nesie určitý stupeň kreativity a zároveň je jej súčasťou príjemná atmosféra a mikropriestory.

Do istej miery sa venujete aj projektom verejného priestoru. Jedným z nich je detské ihrisko pri centrále Strabag.

AH: Áno, ide o ihrisko pre deti zamestnancov, kde je hlavným problémom, že sa plochy prehrievajú a deti sa tu nemôžu komfortne hrať. Hlavnou úlohou bolo vytvoriť tienenie, čo sa dalo spraviť aj jednoducho, my sme to však poňali ako výzvu. Snažili sme sa do riešenia zatienenia vniesť nejaký vtipný moment, čo pri spojení s faktom, že Strabag je stavebná firma, viedlo k tomu, že nosníky zatienenia sú žeriavy, nesúce tri prekrývajúce sa platformy, ktoré zatieňujú okolité prostredie.

Mám pocit, že s detskými ihriskami sú spojené dva problémy: jednak sú kvôli snahe o maximálnu bezpečnosť až tak bezpečné, že sú málo podnetné, a po druhé, sú určené len pre úzky okruh najmenších detí. Ako sa na tieto veci pozeráte?

AH: Ihrisko Strabag je v tomto špecifické, lebo je určené len pre deti zamestnancov. Čo sa ale týka bezpečnosti, myslím si, že niekedy zachádzame priďaleko a chceme naše deti ochrániť už úplne pred všetkým. Určitá miera rizika je podľa mňa vhodná a každé dieťa si musí prejsť skúsenosťou možno obitého kolena a odratého lakťa. O toto by sme ich nemali oberať. Samozrejme, ihriská musia byť bezpečné, no zároveň by si mal každý človek prejsť vlastným zážitkom.

TŠ: K multifunkčnosti môžem povedať, že vo všetkých našich projektoch dávame k ihriskám aj nejaký crossfit, grilovací kútik alebo posedenie, aby tam popri deťoch mohli tráviť čas aj dospelí. Koncipujeme to ako stretávací bod.

"Čo sa ale týka bezpečnosti, myslím si, že niekedy zachádzame priďaleko a chceme naše deti ochrániť už úplne pred všetkým. Určitá miera rizika je podľa mňa vhodná a každé dieťa si musí prejsť skúsenosťou možno obitého kolena a odratého lakťa."

Druhý, no trochu špecifický verejný priestor je rozhľadňa na Devínskej Kobyle. Ako vzácne prírodné prostredie Devínskej Kobyly ovplyvnilo váš návrh?

AH: Sme veľmi radi, že sme boli oslovení pre navrhnutie vyhliadkovej veže na Devínskej Kobyle. Podnetom od investora bolo zamerať sa na faunu a flóru, ktorá tu žije. Inšpirovali sme sa modlivkou a vyabstrahovaním jej tvaru sme vytvorili dizajn veže, ktorá je spojením modlivky, ale aj bodliaku, ktorý sa tu hojne vyskytuje. Veža vyjadruje kvet, ktorý sa rozvíja v troch výškových úrovniach, ako aj strnulý bojový postoj modlivky.

Kedy prebehne realizácia projektu?

AH: Realizácia je naplánovaná na najbližšie tri mesiace. V lete by mala byť rozhľadňa otvorená.

Čo všetko by odtiaľto mohlo byť vidno?

AH: Umiestnenie vyhliadkovej veže na Devínskej Kobyle vnímame ako symbolické miesto stretávania sa troch krajín, preto sme sa snažili orientovať výškové úrovne vyhliadkových plošín do troch rôznych strán, aby smerovali na susediace krajiny. Určite bude dobre viditeľná časť Rakúska, navrhli sme však aj plošiny orientované na Česko a Maďarsko.

Vyhliadková veža na Devínskej Kobyle. Zdroj: Architekti Šebo Lichý

Prejdime na záverečné otázky. Čo sú vaše obľúbené projekty, aj z vašich, aj z iných, ktoré považujete za inšpiratívne alebo dobré príklady?

TŠ: S našimi projektami je to ako s deťmi, za každým si stojíme. Máme 11-bodový Manifest našej architektúry a pri každom projekte sa ho snažíme napĺňať.

AH: Áno, myslím, že na každý projekt, ktorý sme ako AŠL robili, sa tento Manifest aplikovať dá.

TŠ: Z iných projektov ma v urbanizme inšpiruje sídlisko Februárka, čo považujem za skvelý príklad sídliskového urbanizmu. Mnoho dobrých príkladov spoznávame aj v rámci našich ciest.

Na záver sa spýtam: Máte nejaký vysnený projekt alebo zadanie?

AH: Za seba môžem povedať, že keďže som robil doktorandskú prácu na tému nízkoenergetickej architektúry, tak dream-jobom, ktorý už ale mám za sebou, bola možnosť aplikovať svoje ekologické zanietenie do projektu Herz. Bola to nízkoenergetická drevostavba a spolupráca s osvieteným investorom mi dala možnosť spolupracovať na projekte, ktorý mi dal priestor pre ďalší rozvoj.

TŠ: Už som vo veku, kedy chcem mať radosť z práce. To sa odvíja od klienta a zadania, nie od typológie. Mal som česť robiť s osvieteným klientom, ktorý rozumie architektúre, a viacero takýchto klientov máme.

Inak ale poviem, že tá vyhliadková veža ma mimoriadne bavila a blížila sa k dream-jobu. Páčil sa nám zámer mestskej časti, ktorá nás oslovila, a robili sme to aj za náklady, lebo nás to nadchlo. To isté platí o projektoch, ktorý neprinesú len dizajn a architektúru, ale aj prospejú urbanistickému prostrediu. Takéto vecí by sme radi robili čo najviac.

Rozhovor bol autorizovaný. Respondenti urobili v odpovediach úpravy bez zmeny ich významu.

Sledujte YIM.BA na Instagrame.

Sledujte YIM.BA na YouTube.